Biologická zbraň

Primitívne biologické zbrane sa používali už v dávnej minulosti. Mongoli vrhali katapultmi mŕtvoly do obliehaných miest, aby podporili vznik epidémií. Američania a Angličania predávali indiánom prikrývky infikované kiahňami. Červená armáda je podozrievaná z použitia biologických zbraní v druhej svetovej vojne (spomína sa najmä tularémia, ide však o značne špekulatívne úvahy). Japonsko biologické zbrane v Číne preukázateľne používalo.

V 20. storočí už biologické zbrane vyrábalo množstvo štátov. Zároveň zosilnili obavy, že by sa prípadná biologická vojna mohla vymknúť spod kontroly a prerásť hranice pôvodného konfliktu, čo viedlo k tomu, že začali byť vyvíjané všestranné snahy o absolútny zákaz týchto zbraní.

Vývoj, výroba a skladovanie biologických zbraní je od 26. marca 1975 zakázaná takzvanou Konvenciou o biologických zbraniach (podpísaná v Moskve 10. apríla 1972). Po zákaze biologických zbraní pokračoval vo výskume a výrobe biologických zbraní najmä Sovietsky zväz. Za sovietsky program biologických zbraní bola zodpovedná tzv. 15. správa KGB, ktorá v dobe vrcholiacej studenej vojny kontrolovala nesmierne rozsiahlu sieť výskumných a výrobných zariadení organizovaných a pred západnými rozviedkami skrytých prevažne pod oficiálnou záštitou štátneho podniku Biopreparát.

Predpokladá sa, že po rozpade Sovietskeho zväzu bol celý program (až na niekoľko výskumných zariadení) pozastavený a dôkazy o jeho existencií zničené. Rozsah programu sa tak dá zistiť len zo svedectiev vedcov, ktorí v ňom pracovali a neskôr emigrovali na západ (ako napríklad Kanatjan Alibekov a iní) alebo nepriamo pomocou západnými rozviedkami zaznamenaných incidentov (napríklad Sverdlovský incident a rad ďalších dôkazov).

Z ďalších štátov, ktoré sú podozrivé z organizácie tajných programov výskumu a výroby biologických zbraní, nemožno nespomenúť Irán, KĽDR, Čínu a Líbyu. Porušovanie konvencie bolo preukázané aj v prípade Rodézie (dnes Zimbabwe) zo strany tamojšej vlády proti búriacim sa černochom (minimálne antrax). Ďalšie nepreukázateľné a nepodložené tvrdenia obviňujú z porušovania tejto konvencie USA a súčasnú Ruskú federáciu.

O biologické zbrane sa zaujímali nielen vlády, ale aj súkromné organizácie, najmä sekty. Medzi najzaujímavejšie príklady patrí sekta Rajneeshees, ktorej členovia v roku 1984 v meste Dallas v štáte Oregon kontaminovali šalátové bary baktériami salmonely, aby ovplyvnili výsledok miestnych volieb. O útoky biologickými zbraňami sa neúspešne pokúsila aj japonská sekta Óm šinrikjó (Najvyššia pravda), ktorá je však známa hlavne útokom sarínom v Tokijskom metre. Útoky pomocou listov a zásielok s antraxom sa udiali v USA v roku 2001. Mikrobiológ podozrievaný z ich šírenia spáchal samovraždu[1].

V súčasnosti hrozí použitie biologických zbraní zo strany medzinárodných teroristov, ktorí môžu ľahko využiť stále dostupnejšie biotechnológie, aby vyrobili dostatočné množstvo účinnej biologickej zbrane a použili ju k dosiahnutiu svojich cieľov – hovoríme o tzv. bioterorizme.

Pre výrobu biologickej zbrane je možné použiť akýkoľvek patogén spôsobujúci dostatočne závažné infekčné ochorenie. U každého patogénu sa vždy zvažovali nasledujúce kritériá:

• Ako závažné ochorenie vyvoláva,
• Ako sa šíri v prostredí,
• Akou rýchlosťou sa šíri medzi ľuďmi,
• Ako sa dá pred ním chrániť vlastné obyvateľstvo a armáda očkovaním,
• Ako nákladná je jeho výroba a skladovanie, prípadne ako dlho vydrží.