Bernadeta Soubirousová

Bernadeta bola dcérou Françoisa Soubirousa (* 1807 – † 1871), mlynára a matky Louise Soubirusovej (rod. Casteròt; * 1825 – † 1866), práčky.[1] Bola najstaršia z deviatich detí – Bernadeta, Jean (*/† 1845), Marie Antoinette (Toinette; * 1846 – † 1892), Jean-Marie (* 1848 – † 1851), Jean-Marie (* 1851 – † 1919), Justin (* 1855 – † 1865), Pierre (* 1859 – † 1931), Jean (*/† 1864) a Louise (*/† 1866).

Bernadeta sa narodila 7. januára 1844 a bola pokrstená ako Mária Bernarda Soubirusová (meno Bernadeta je prezývka, ktorú jej dali jej priatelia) v miestnom farskom kostole svätého Petra 9. januára, na výročie svadby jej rodičov. Bernadetina krstná mama bola Bernarde Casteròt, jej ujčiná (matkina sestra), pomerne bohatá vdova, ktorá vlastnila krčmu. Francúzsko bolo vtedy v ťažkom období a rodina žila v extrémnej chudobe. Bernadeta bola veľmi chorľavé dieťa a pravdepodobne z tohoto dôvodu merala len cca 140 cm. Ako batoľa sa nakazila cholerou a trpela na vážnu astmu po zvyšok života. Bernadeta navštevovala dennú školu Milosrdných sestier z Nevers.[2] Svätá Bernadeta nevedela dobre po francúzsky (naproti omylu hlásaného Hollywoodskymi filmami). Po francúzsky sa začala učiť až vo veku 13 rokov kvôli častým chorobám a tomu, že bola slabou žiačkou. Nevedela dobre čítať, ani písať, kvôli častým chorobám. Jej rodným jazykom bola okcitánčina, ktorá bola jazykom používaným miestnym ľudom v tom čase, dnes je už používaná v menšej miere (podobný osud, aký postihol katalánčinu).

Vyobrazenie zjavení na vitráži

V čase udalostí pri jaskynke sa situácia jej rodiny zhoršila natoľko, že bývali v pivnici (jedna miestnosť) v minulosti využívanej ako väzenie (toto miesto bolo nazývané le cachot, čo znamená žalár, väzenie). Bývali tu zadarmo vďaka bratrancovi jej matky, Andréovi Sajouxovi.[3]

11. februára 1858 bola 14-ročná Bernadeta so sestrou Marie Antoinette (Toinette) a kamarátkou Jeanne Abadie pri Massabiellskej jaskynke (Tuta de Massavielha) zbierať drevo na kúrenie. Kým Toinette a Jeanne prešli cez malý potôčik oproti jaskynke a išli ďalej, Bernadeta hľadala miesto, kde by mohla prejsť bez toho, aby si namočila pančuchy. Nakoniec si sadla, aby si vyzula topánky a mohla prejsť cez potôčik. Dala si dole pančuchy, keď zrazu začula zvuk silného vetra, ale nič sa nehýbalo. Ruža, ktorá rástla v prirodzenom výklenku jaskynky, sa však hýbala. Z tohoto výklenku vyšlo oslňujúce svetlo a zjavila sa v ňom biela postava. Toto bolo prvé z osemnástich zjavení, ktoré označila ako aquero [aˈk(e)ɾɔ], čo v okcitánčine znamená „to“. V neskorších svedectvách to nazýva „malá mladá dáma“ (uo petito damizelo). Jej sestra a kamarátka tvrdili, že oni nič nevideli; tieto zjavenia vždy videla len Bernadeta.[3]

14. februára sa po nedeľnej svätej omši Bernadetta so sestrou Máriou a zopár ďalšími dievčatami vrátili k jaskynke. Bernadeta hneď padla na kolená tvrdiac, že znova vidí aquero a upadla do tranzu. Keď jedno z dievčat polialo výklenok svätenou vodou a druhé dievča hodilo kameňom, ktorý sa roztrieštil na zemi, zjavenie zmizlo.[3] Počas ďalšieho zjavenia, 18. februára, zjavenie Bernadetu požiadalo, aby sa každý deň po štrnásť dní vracala k jaskynke.[3]

Toto obdobie takmer každodenných zjavení sa stalo známym ako la Quinzaine sacrée – „sväté štrnásťdnie“. Najprv boli Bernadetini rodičia, zvlášť jej matka, zmätení a pokúšali sa jej zakázať ísť. Zjavenie sa Bernadete nepredstavilo do sedemnásteho zjavenia. Tí obyvatelia mesta, ktorí Bernadete verili, však usudzovali, že Bernadeta vidí Pannu Máriu napriek tomu, že ona sama to nikdy netvrdila a stále pre zjavenie používala výraz aquero. Popisovala ho ako dámu v bielom závoji, s modrým opaskom a so žltými ružami na chodidlách – opis zhodný s „opisom ktorejkoľvek sochy Panny Márie v dedinských kostoloch“.[3]

Bernadetino rozprávanie o zjaveniach spôsobilo medzi ľuďmi senzáciu, ktorá ich rozdelila v názore, či hovorí pravdu, alebo nie. Niektorí si mysleli, že má mentálnu chorobu a požadovali, aby bola umiestnená do ústavu.[4]

Obsah Bernadetiných zjavení bol jednoduchý a bol zameraný na potrebu modlitby a pokánia. 25. februára od nej zjavenie požadovalo, aby „pila vodu z prameňa, aby sa v ňom umyla a jedla byliny, ktoré tam rástli“ ako skutok pokánia. Na prekvapenie všetkých tu na druhý deň tiekla voda, ktorá už bola nebola znečistená od blata, ale čistá.[3] 2. marca, po trinástom zo zjavení, Bernadeta povedala rodine, že dáma ju požiadala, aby „bola postavená kaplnka a usporiadaná procesia“.[2]

Počas 16. zjavenia 25. marca, ktoré trvalo vyše hodinu, sa Bernadeta znova spýtala dámy na jej meno, ale ona sa len usmiala. Otázku zopakovala tri razy, keď konečne zaznela odpoveď v gaskónskej okcitánčine: „Ja som Nepoškvrnené počatie.“ (Qué soï era immaculado councepcioũ – fonetický prepis od Que soi era immaculada concepcion).[2][5]

Niektorí ľudia, ktorí sa s ňou po zjaveniach rozprávali, tvrdili, že je jednoducho zmýšľajúca. Ale napriek prísnym vypočúvaniam cirkevnými predstaviteľmi a francúzskymi úradníkmi stále trvala na tej istej verzii udalostí.[2]

Konvent Saint-Gildart v Nevers

3. júna 1858 pristúpila Bernadeta až ako štrnásťročná k prvému svätému prijímaniu. Deň nato od baróna Oscara Massyho vzišiel rozkaz na uväznenie Bernadety, proti tomu však rázne vystúpil miestny farár Dominique Peyramale.[5]

V roku 1860 išla do školy Milosrdných sestier z Nevers, kde sa naučila čítať a písať.[6]

Na konci marca 1862, už po uznaní zjavení biskupom, Bernadeta ochorela na zápal pľúc, až 28. apríla prijala sviatosť pomazania chorých. Z choroby však náhle ozdravela.[5]

Biskup Laurence 19. mája 1866 posvätil 5 oltárov v Massabiellskej jaskynke a slúžil tam aj svätú omšu. Biskup tam slúžil omšu aj 21. mája, keď sa na nej uprostred davu zúčastnila aj Bernadeta.[5]

Bernadete sa nepáčila pozornosť, ktorá sa na ňu sústreďovala, keď ju odvádzali od jej dennej práce a kládli jej mnoho otázok.[5] Pôvodne chcela vstúpiť do rádu karmelitánok, ale jej chatrné zdravie jej zabránilo vstúpiť do akejkoľvek prísne kontemplatívnej rehole.[6] Nakoniec sa v roku 1865 rozhodla podať žiadosť o prijatie do rádu Milosrdných sestier z Nevers. 3. júla sa posledný raz pomodlila pri jaskynke a na ďalší deň po rozlúčke s rodičmi odcestovala do kláštora.[5] 29. júla 1866 spolu s ďalšími 42 kandidátkami prijala rehoľný habit postulantky. Jej novicmajsterkou sa stala sestra Mária Terézia Vazou.[6] Matka predstavená jej dala meno Marie-Bernarde[4] na počesť jej krstnej matky, ktorá sa volala Bernarda.

Už čoskoro po začiatku noviciátu, 14. augusta, vážne ochorela, až sa jej stav 25. októbra zhoršil natoľko, že znova prijala posledné pomazanie a povolili jej predčasne zložiť prvé sľuby.[5][7]

8. decembra 1866 sa konala prvá procesia k lurdskej jaskynke. V ten istý deň tiež zomrela Bernadetina matka a stav Bernadety sa zlepšil, až úplne ozdravela. 30. októbra 1867 zložila jednoduché rehoľné sľuby. Pri slávnostnom rozdeľovaní úloh pre sestry, na ktorom sa zúčastnil aj biskup, sestre Márii Bernarde neurčili žiadnu úlohu a reakcia predstavenej na biskupovu otázku bola, že nie je dobrá na nič. Biskup vtedy sestre Márii Bernarde povedal: „Dcéra moja, ja vám dávam za úlohu modliť sa!“[5]

Bernadeta strávila zvyšok svojho krátkeho života v kláštore ako asistentka v ošetrovni;[6] od jesene 1871 do júna 1873 bola hlavnou ošetrovateľkou.[5][8] Neskôr sa stala tiež sakristiánkou zanechajúc po sebe nádherné vyšívané vzory na liturgickom oblečení. Jej spomienky dokazujú jej skromnosť a obetavého ducha. Raz na otázku o zjaveniach odpovedala:[9]

Neskôr sa nakazila tuberkulózou kosti v jej pravom kolene. Sledovala vývoj Lúrd ako pútnického miesta, keďže tam stále žila, ale nebola prítomná na posvätení Baziliky nepoškvrneného počatia Panny Márie v roku 1876. 22. septembra 1878 zložila večné sľuby.[5][7]

Niekoľko mesiacov pred smrťou na nemohla zúčastňovať na aktívnom živote v kláštore. Choroba sa jej stále zhoršovala, až 28. marca 1879 znova prijala sviatosť zmierenia a pomazania chorých.[5]

Zomrela na následky dlhotrvajúcej choroby 16. apríla 1879 na veľkonočnú stredu vo veku 35 rokov počas modlitby ruženca.[6] Krátko pred smrťou ju navštívili zástupcovia tarbeského a neverského biskupstva, ktorým na ich výzvu posledný raz slávnostne potvrdila pravosť zjavení.[5] Na smrteľnej posteli, ako trpela na rôzne bolesti, pamätajúc na žiadosť Panny Márie o „pokánie, pokánie, pokánie“, vyhlásila: „Toto všetko je dobré pre nebo!“ Jej posledné slová boli: „Svätá Mária, Matka Božia, pros za mňa! Úbohú hriešnicu, úbohú hriešnicu—“.[5] Bernadetino telo bolo pochované v konvente Saint-Gildart v Nevers.[5]

Telo svätej Bernadety v relikviári v Nevers

Biskup neverský Gauthey telo Bernadety exhumoval 22. septembra 1909 za prítomnosti osôb ustanovených postulátorom kauzy Bernadetinej beatifikácie, dvoch lekárov a rehoľných sestier z komunity. Prítomní tvrdili, že aj keď krucifix v jej ruke a jej ruženec boli zoxidované, jej telo bolo neporušené – uchránené od rozkladu. Toto bol jeden zo zázrakov, na základe ktorých bola svätorečená. Jej telo umyli a preobliekli pred pochovaním do novej dvojitej truhly.

Cirkev Bernadetino telo exhumovala druhý raz 3. apríla 1919. Lekár, ktorý telo exhumoval, poznamenal: „Telo bolo prakticky zmumifikované, pokryté trochou plesne a badateľnou vrstvou solí, ktoré sa javili ako soli vápnika. […] Koža na niektorých miestach zmizla, ale na väčšine tela bola stále prítomná.“

V roku 1925 dala Cirkev telo exhumovať po tretí raz. Vzali z neho relikvie, ktoré poslali do Ríma. Bol vytvorený dôkladný odtlačok Bernadetinej tváre, na základe ktorého a za pomoci ďalších fotografií mohla firma Pierra Imansa v Paríži vyhotoviť voskovú masku, ktorú mohli položiť na jej tvár. Toto bol v tom čase vo Francúzsku bežný postup, pretože sa obávali, že stmavnutá tvár a vpadnuté oči by mohli znechutiť verejnosť. Tiež bol vytvorený odtlačok Bernadetiných rúk pre vytvorenie voskovej formy kopírujúcej tvar jej rúk, ktorá sa na ne neskôr položila. Pozostatky boli umiestnené v zlatom a krištáľovom relikviári v Kaplnke svätej Bernadety v Nevers.[16]

O 3 roky neskôr, v roku 1928, lekár Comte publikoval článok o exhumácii blahoslavenej Bernadety v druhom vydaní Bulletin de I’Association medicale de Notre-Dame de Lourdes:

„Chcel som otvoriť jej ľavý bok, aby som vybral rebrá ako relikvie a srdce, o ktorom som si istý, že ostalo zachované. Každopádne keďže bola hruď dosť podopretá ľavou rukou, bolo by náročné pokúsiť sa o to a dostať srdce bez narobenia prílišného viditeľného poškodenia. Keďže matka predstavená vyjadrila prosbu, aby bolo srdce svätice uchované spolu s celým telom a Monsignore, biskup nesúhlasil, vzdal som sa nápadu otvoriť ľavý bok a uspokojil som sa s odobratím dvoch pravých rebier, ktoré boli o dosť dostupnejšie. […] Čo ma udivilo počas skúmania tela bola, pravdaže, dokonale zachovaná kostra, vlákna tkanív svalov (ktoré boli stále ohybné a pevné), kĺbov a kože a nadovšetko ma uchvátil úplne nečakaný stav pečene po 46 rokoch. Očakávalo by sa, že tento orgán, ktorý je mäkký a inklinuje k rozpadu, sa rozloží veľmi rýchlo alebo stvrdne do konzistencie podobnej kriede. Ale keď do nej bolo zarezané, bola mäkká a takmer bežnej konzistencie. Upozornil som na to prítomných s poznamenaním, že sa nezdá, že by to bol prirodzený jav.“