Benjamín Tinák

Narodil sa v roľnícke rodine a vzdelanie získaval v Mani, Liberci, Ružomberku a v Bratislave, kde v roku 1957 absolvoval štúdium medicíny na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Pracoval ako sekundár na chirurgickom oddelení v nemocnici v Ružomberku, v rokoch 1960 – 1968 bol obvodným lekárom v Likavke. V roku 1966 bol lekárom československej geologickej expedície v Mongolsku, v rokoch 1968 – 1972 pôsobil v nemocnici v Harrare (Etiópia), najprv ako prednosta interného oddelenia, a neskôr ako riaditeľ nemocnice. V roku 1972 sa vrátil na Slovensko a začal pracovať v nemocnici v Martine, od roku 1975 pracoval opäť v nemocnici v Ružomberku.

Zomrel 17. februára 2008 po ťažkej chorobe v Ružomberku, kde je aj pochovaný.[2]

Popri náročnej práci lekára sa venoval i literárnej činnosti. Prvé verše uverejňoval pod pseudonymom v rôznych časopisoch (Pionierske noviny, Kultúrny život, Smena a i.). V roku 1962 debutoval zbierkou básní, v roku 1975 vydal prvú knižnú prózu. V oblasti poézie sa venoval témam koncentračných táborov, svetu chudoby či vykorisťovaniu, ale tiež používa motívy atómovej bomby. V próze sa zaoberá rozsiahlou výpoveďou o zážitkoch a faktoch z Etiópie, problémami zodpovednosti lekára voči pacientovi či otázkou interrupcií a novodobou pliagou ľudstva – drogovou závislosťou. Všetky jeho prozaické diela sú inšpirované vlastnými zážitkami. Ako autor spolupracoval so Slovenským rozhlasom.