Bánhid

Bánhida ako obec sa spomína už v 13. storočí, neskôr sa spomína ako jedna zo zastávok na obchodnej ceste Budín – Kocs – Nagyigmánd – Győr – Viedeň, kadiaľ hnali hovädzí dobytok. Počas tureckého panstva sa obec vyľudnila, novými zemepánmi okolitého panstva sa stali Esterháziovci. Esterházi ako hlava rodu začal osídľovať obec najmä slovenskými katolíckymi poddanými z Trenčianskej, Nitrianskej a Bratislavskej stolice a poddanými z Moravy. V rokoch 1715 – 1720 tu už prevládali Slováci. V súpisoch z roku 1729 je uvedených 30 rodín, v roku 1768 už 75 rodín a v roku 1828 už 171 rodín, čím sa táto komunita stala najpočetnejšou v okolí. Tamojšie uhoľné bane otvorili koncom 19. storočia, čím sa zrýchlila industrializácia okolia. Bánhida sa po 2. svetovej vojne spojila s Tatabányou.

Bánhidský slovenský dom

Presídľovanie zanechalo v usadlosti hlboké stopy. Po období neistoty bolo treba vykonávať dlhodobú presvedčovaciu prácu – podľa Simona Ocskayho [3] – o tom, že pestovanie národnostných tradícií neporušuje zákony. K zachovaniu a rozširovaniu ľudových piesní sa v roku 1946 odhodlal ženský zbor Bánhidskej MNDSZ. Domovom pre slovenskú menšinovú kultúru sa stalo kultúrne stredisko Puškin, založené v roku 1948. [4]

Významnú rolu zohrávali aj riaditelia kultúrneho strediska. Už v roku 1955, počas vedenia Alexandra Hitesa, začali s jazykovými kurzami a s možnosťou študovať spisovný slovenský jazyk. Alexander Hites sa presídlil s manželkou zo Slovenska v roku 1947 z obce Čalovec (Megyercs). Bola to čisto maďarská dedina, kde sa povinne vyučovala slovenčina, a preto ovládal aj slovenský jazyk. Pravdepodobne preto bol vymenovaný za riaditeľa kultúrneho strediska Puškin, mal však aj vynikajúce rečnícke schopnosti. Na oslave 4. apríla na súčasnom Námestí baníkov (Bányász körtér) predniesol slávnostný prejav. Aj vďaka tomu ho poverili vedením súčasne niekoľkých inštitúcií.

V roku 1955 List pracujúcich (Dolgozók Lapja) informoval o dvoch slovenských plesoch, kde hrala slovenská dychovka a „Slováci sa zabávali po svojom, podľa svojich starých zvyklostí“. „Slovenskí roľníci“ opisovali, že predtým sa cítili, akoby boli vylúčení.[5]

Bánhidská Slovenská národnostná spoločnosť pod vedením pani Ocskay Simonné vznikla v roku 1957. Spoločnosť tvorilo v priemere 100 ľudí. Pozostávala zo 16-členného miešaného slovenského speváckeho zboru, z dvoch skupín ľudového tanca (20 detí + 16 dospelých), z divadelnej, literárnej a hudobnej skupiny. Spoločnosť bola podporovaná Demokratickou úniou maďarských Slovákov aj finančne, hmotne a organizovaním odborných školení. V roku 1964 spoločnosť získala cenu Za socialistickú kultúru.[6]

Po zániku Slovenskej národnostnej spoločnosti vznikli tanečná skupina slovenských detí a umelecká skupina Bánhidských dôchodcov. Výsledkom vlastivednej zberateľskej práce bolo otvorenie Slovenskej izby na Gellértovom námestí. Slovenské zvyklosti dostávali priestor aj pri rôznych „udalostiach“, svadbách, oberačkových sprievodoch a iných zábavách.

V roku 1985 vznikla tanečná skupina Rozmarín pod vedením Krupánszki Lajosné, ktorá 18 rokov sama tancovala a získala aj osvedčenie učiteľa tanca kategórie C.

Cieľom znovuoživenia tanečnej skupiny bolo pestovanie slovenských tanečných obyčajov. Do skupiny prichádzali deti z celej Tatabánye a s radosťou sa zoznamovali so slovenskými tradíciami a tancami. S rastom tanečníkov sa rozširoval aj repertoár. Choreografi prichádzali aj zo Slovenska s výučbou severoslovenských tancov. Tanečná skupina bola stále populárnejšia nielen v meste, ale aj na krajskej, národnej i svetovej úrovni. Prvá najvýznamnejšia zahraničná cesta viedla do Turecka na festival Atatürk. Potom už kapela dostávala pozvania do zahraničia takmer každý rok. Opakovane navštívila Nemecko, Slovensko, po mnoho rokov bola účastníkom festivalu Europeade v Dánsku, Španielsku a Belgicku.

Tance vyučovali známi choreografi ako Hubay Győző, Marian Cupka, Ján Blaho, Ľuboš Michac, Lajos Gallovich. V roku 1998 skupina ľudového tanca Rozmarín panej Krupánszki Lajosné získala ocenenie Za kultúru Tatabánye. V roku 2005 oslávila 20. výročie.

V roku 1994 vznikla Slovenská menšinová samospráva. Vďaka jej činnosti sa v roku 2006 podarilo otvoriť Slovenský dom.

Rozhodnutím Mestského zasadnutia Tatabánye z 26. marca 2009 bolo zriadené Vzdelávacie stredisko bánhidských Slovákov, zahrňujúce (od 1. augusta) Základnú školu Móra Jókaiho, škôlku Jánosa Aranya a Kultúrny dom Puškin.

• Bánhidský katolícky Kostol sv. Michala

V 15. storočí dal kráľ Matej Korvín postaviť v Bánhide kamenný kostol, ktorý bol zničený počas vojen s Turkami. V roku 1742 postavili na počesť sv. Michala nový kostol, ktorý bol v rokoch 1774 – 1775 pod vedením Jakaba Fellnera prestavaný a budova kostola, zachovávajúc formy románskeho slohu, nadobudla špecifické črty barokovej architektúry. Tento kostol v roku 1885 zbúrali a na jeho mieste postavili za podpory grófa Miklósa Eszterházyho a podľa plánov Adolfa Fesztyho dnešný neorománsky kostol. Hody: 29. septembra.

• Bánhidský slovenský dom
• Socha bánhidského Turula

• Juraj Ando: Slovenské národopisné zbierky v Maďarsku. Legatum, 2009 Budapešť – Békešská Čaba. ISBN 978-963-06-7518-5.
• Dr. Jozef Štolc: Nárečie troch slovenských ostrovov v Maďarsku.

• 
  Jaskyňa Selim
• 
  Socha bánhidského Turula
• 
  Bánhidský katolícký kostol (Sv. Michal)
• 
  Pomník padlým v I. svetovej vojne
• 
  Pomník padlým v II. svetovej vojne

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bánhid