Báhrám II.
Báhrám II. bol perzský veľkokráľ z rodu Sásánovcov vládnuci v rokoch 276 – 293. Jeho otcom bol kráľ Báhrám I. (vládol 273 – 276), dedom kráľ Šápúr I., jeden z najvýznamnejších perzských panovníkov v staroveku. Báhrám II. mal brata Hormizda, neskoršieho pretendenta trónu, a syna Báhráma, krátkodobého veľkokráľa v roku 293.
O vláde Báhráma II. je k dispozícii viacero faktických informácií ako o panovaní obidvoch jeho predchodcov. Je to dané jednak tým, že sa Báhrám udržal pri moci celých sedemnásť rokov, jednak dochovanými nápismi kňaza Kartíra, najvyššieho móbada zoroastrickej cirkvi. Kartír prakticky viedol za Báhráma štátne záležitosti a asi z jeho iniciatívy v ríši prebehlo prvé prenasledovanie inovercov – kresťanov, manichejcov a budhistov. Rozsah a dopad týchto akcií sú doteraz predmetom vedeckých debát.
Zahraničnopoliticky bol Báhrám na západe konfrontovaný s ofenzívnou politikou Rimanov vedených cisárom Carom, ktorí v roku 283 vpadli do Mezopotámie. Iba náhla Carova smrť zabránila vážnejším škodám, ale aj tak stihol dobyť sásánovské hlavné mesto Ktésifón. Historici sa domnievajú, že s novým cisárom Diokleciánom dohodli Báhrámovi vyslanci mier.
Z vnútropolitického hľadiska mala veľký význam vzbura Báhrámovho brata Hormizda, ktorú sa podarilo potlačiť iba s veľkými ťažkosťami. Sakom, podporujúcim Hormizda, bol potom ustanovený nový kráľ – Báhrámov syn a dedič. Presná chronológia udalostí je však vzhľadom na torzovitosť prameňov problematická.
Báhrám II., ktorý po sebe zanechal viac skalných reliéfov ako ktorýkoľvek iný perzský kráľ, zomrel prirodzenou smrťou hneď potom, čo stratil kontrolu nad Arméniou, ovládanou Peržanmi od čias Šápúra I.
