Azerbajdžanská demokratická republika

Na začiatku 17. storočia bol Azerbajdžan pod správou Osmanskej ríše. V 18. storočí do vývoja oblasti zasiahlo Rusko, ktoré sa pokúsilo obsadiť pobrežie Kaspického mora s významným mestom Baku. Roku 1828 bola k Rusku pripojená aj severná časť Azerbajdžanu, zatiaľ čo jeho južná časť zostala po rusko-perzskej vojne súčasťou Iránu. Rozvoj ťažby ropy viedol k tomu, že od roku 1875 sa v Baku (ropné centrum svetového významu) rozvíjal kapitalistický výrobný systém rýchlejšie ako na ostatnom území s agrárnym hospodárstvom.

V tomto období došlo ku vzniku azerbajdžanského národného hnutia reagujúceho na hospodársky a náboženský útlak. Na začiatku 20. storočia sa vyostrili spory s Arménskom, ktoré roku 1905 vyvrcholili ozbrojenými zrážkami, dochádzalo k roľníckym povstaniam aj k ozbrojenému boju proti ruskej nadvláde. Roku 1911 bola založená Moslimská demokratická strana Musavat, ktorá sa roku 1917 premenovala na Turkotatarskú demokratickú stranu federalistov - musavatistov.

Sovietska moc bola v Azerbajdžane nastolená 13. novembra 1917. Vzápätí však bola ustanovená spoločná vláda gruzínskych, arménskych a azerbajdžanských národných strán (zakaukazský komisariát), ktorý v marci 1918 rozpustil zakaukazský snem (tvorený zakaukazskými delegátmi v ruskom Ústavodarnom zhromaždení). Snem zároveň schválil odtrhnutie Zakaukazska od Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR). Na konci marca 1918 vypuklo v Baku protisovietske povstanie, ktoré boľševici potlačili. V apríli 1918 ale schválil Zakaukazský snem vznik Zakaukazskej demokratickej federatívnej republiky, ktorú tvorili Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan. V dôsledku odlišnej zahraničnopolitickej orientácie sa ale republika veľmi skoro rozpadla.

S rozpadom vznikla v Baku Rada ľudových komisárov, tzv. bakuská komúna, ktorá získala moc v Baku aj na časti územia štátu. Dňa 28. mája 1918 vyhlásila Moslimská rada nezávislú Azerbajdžanskú republiku na čele s vládou musavatistov so sídlom v Gjandži. Po rozpade bakuskej komúny bola v auguste ustavená tzv. stredokaspická diktatúra, vláda bez komunistov, na ktorej žiadosť vstúpila do mesta britská armáda. V septembri 1918 sa táto vláda stiahla do Iránu a Baku, ktoré obsadila turecká armáda, sa stalo sídlom musavatistickej vlády. Po skončení prvej svetovej vojny sa do Baku vrátila britská armáda a to až do augusta 1919. Dňa 15. januára 1919 Dohoda uznala nezávislosť Azerbajdžanskej republiky.

Azerbajdžanská demokratická republika bola vôbec prvým moslimským štátnym zoskupením, ktoré dokázalo vytvoriť slobodný demokratický štát. Najvyšším orgánom moci bola Rada ministrov, ktorá sa zodpovedala parlamentu. Voľby do parlamentu boli slobodné, tajné a všeobecné. Bol používaný pomerný systém pri prideľovaní kresiel.

Okrem musavatistov boli v parlamente výrazne zastúpení liberáli (strana Ahrar), moslimovia (strana Ittihad) a moslimskí sociálni demokrati. Pre arménsku menšinu bolo v parlamente určených 21 kresiel. Ďalšie menšiny ako Nemci, Rusi, Poliaci alebo Židia mali taktiež v parlamente zastúpenie.

Medzi ďalšie z významných úspechov azerbajdžanského parlamentu bolo rozšírenie hlasovacieho práva pre ženy. Tým sa stal Azerbajdžan prvou moslimskou krajinou, ktorá udelila rovnaké volebné právomoci ženám ako mužom. Ďalším významným počinom bolo založenie univerzity v Baku.

Po rozpade Zakaukazskej demokratickej federatívnej republiky vzniklo medzi nastupujúcimi štátmi mnoho územných sporov. Novo vzniknutá ADR zabrala tzv. Náhorný Karabach, ktorý bol osídlený Arménmi, ale nachádzal sa uprostred územia obývaného Azerbajdžancami. Arménska demokratická republika toto územie nárokovala, a tak vypukol ozbrojený konflikt v marci 1918. Konflikt sa rozšíril aj do susedných Nachičevanu a Sjuniku.

Do konfliktu zo začiatku zasiahlo Turecko na strane Azerbajdžanu a neskôr Spojené kráľovstvo na strane Arménska. Vojna sa vyznačovala výraznou aktivitou partizánov na oboch stranách a veľkými civilnými stratami na životoch. Nakoniec konflikt neskončil víťazstvom jednej alebo druhej strany. Náhorný Karabach a Nachičevan pripadol Azerbajdžanu, ale provincia Sjunik sa stala súčasťou Arménska.

Dnešné hranice Azerbajdžanu

V apríli 1920 obsadila Baku sovietska armáda a bola vyhlásená Azerbajdžanská sovietska socialistická republika. Musavatisti sa ešte pokúsili o odpor, ale ich povstanie bolo potlačené. V júli 1920 vznikla Nachičevanská sovietska socialistická republika ako súčasť Azerbajdžanskej SSR. V máji 1921 bola prijatá nová ústava a v marci 1922 vznikla Zakaukazská sovietska federatívna socialistická republika, ktorá sa v decembri 1922 podieľala na vytvorení Sovietskeho zväzu. Roku 1923 vznikla Náhorná karabašská autonómna oblasť v rámci ZSSR pod správou Azerbajdžanu. V decembri 1936 bola obnovená Azerbajdžanská SSR, ktorej vnútropolitický vývoj bol v súlade s vývojom v Sovietskom zväze.

Hoci ADR existovala iba dva roky, stala sa pre Azerbajdžancov významnou časťou histórie. Azerbajdžan obnovil svoju nezávislosť 18. októbra 1991 po kolapse ZSSR a nadviazal na ADR. Novo vzniknutá republika si osvojila štátnu vlajku, štátne symboly a štátnu hymnu, ktoré sa používali za existencie ADR a vyhlásila, že je pokračovateľkou násilne zabranej ADR.

Novo vzniknutý štát zdedil po ADR ako štátne symboly, tak aj nevyriešené územné spory. Oblasť Náhorného Karabachu sa stala opäť predmetom sporu s Arménskom. Vypukla Karabašská vojna, ktorá sa tiahla do roku 1994 a skončila porážkou Azerbajdžanu a pričlenenie Karabachu a ďalších území k Arménsku.