Lucius Apuleius

Amor a Psyché (1889), obraz od Williama-Adolpha Bouguereaua

Zlatý osol je jediným rímskym románom, ktorý sa dochoval do súčasnosti celistvý. Patrí do prúdu zábavnej literatúry, ktorá sa v Stredomorí rozvíja od helenizmu. Obzvlášť významným predchodcom Premeny sú Milétske poviedky (Fabulae Milesiae) od Aristeida z Milétu, ktoré majú podobný erotický náboj ako celý Zlatý osol. Je tiež možné, že už v nich sa objavuje ako literárny prvok postava človeka premeneného na osla, ktorý tvorí základ Apuleiovho diela.

Hlavným hrdinom Apuleiovho románu je zámožný rímsky mladík Lucius, ktorý cestuje po Grécku. V Tesálii, krajine známej čarodejníctvom, sa ubytuje u boháča Milona a pretože mu je známa povesť o tesálskych čarodejniciach a sám si vypočuje na ceste o ich schopnostiach niekoľko príbehov, rozhodne sa zo zvedavosti (curiositas) dozvedieť sa o nich viac. Vďaka pomoci Milonovej služky a svojej milenky Fotidy sa stane svedkom milostných čarov Milonovej manželky Pamfily. Keď vidí, ako sa žena pomocou svojich magických mastí dokáže zmeniť na vtáka, rozhodne sa i on takéto kúzlo vyskúšať. Dôjde ale k zámene čarovných mastí a tak sa z neho namiesto vtáka stane osol. Tento zvrat je východiskom rady ďalších epizôd, v ktorých Lucius-osol putuje po Grécku a pokúša sa získať nazad svoju pravú podobu.

Luciov príbeh je prešpikovaný radou kratších historiek, ktoré si vypočuje čoby osol na svojej nútenej ceste. Medzi nimi má prvoradé miesto príbeh o Amorovi a Psyché, ktorá zaberá takmer dve celé knihy. Na pohľad ide o typickú rozprávku, v ktorej vystupujú dve staršie závistlivé sestry, najmladšia dobrosrdečná sestra Psyché (Duša), jej tajomný manžel Amor (Láska), ktorého tvár Psyché nesmie uvidieť, trest za porušenie príkazu a plnenie magických úloh, ktoré Psyché zadáva jej svokra, Amorova matka Venuša, aby získala svojho manžela späť. Dnes sa považuje táto rozsiahla odbočka v deji za alegóriu o mystickom zážitku duše, ktorá súvisí s dejom románu.

Luciovo putovanie nevedie mladíka-osla len rôznymi krajmi a dobrodružstvami, ale i do styku s rôznymi náboženstvami a kultmi. Na jednej strane sú terčom Apuleiových žartov, na strane druhej možno považovať ale román tiež za akúsi alegóriu podobnú tej načrtnutej v Amorovi a Psyché. Lucia vedie jeho zvedavosť (curiositas), aby sa odpútal od fyzických pôžitkov (predstavovaných milostným dobrodružstvom so slúžkou Fotis) a dostal sa do styku s nadprirodzenou úrovňou existencie. V novej podobe osla môže postupne objavovať rôzne formy náboženského cítenia (medzi nimi snáď i kresťanstvo) a musí pátrať po spôsobe, ako uniknúť zo svojho zakliatia, ako oslobodiť svoje telo ale zároveň i svoju dušu. Vyslobodenie mu nakoniec ponúka bohyňa Izis, ktorá sa mu zjaví v sne a nabáda ho, aby sa zúčastnil jej mystérií, prostredníctvom ktorých získa nazad svoju podobu. Proces premeny späť na človeka sa tak stáva i premenou z nezasväteného, materiálneho človeka na tvora duchovného. Lucius na konci knihy je človek veľmi odlišný od Lucia z jej začiatku – oddaný ctiteľ Izidy, ktorý dodržiava všetky príkazy náboženstva a stáva sa dokonca Izidiným kňazom.

Nie je presne zrejmé, aký vzťah má nám dochovaná Apologia so súdnou rečou, ktorú Apuleius predniesol roku 158 v Sabrathe. Podľa stupňa prepracovanosti, veľkého množstva literárnych odbočiek (napríklad chvála zubnej pasty), dĺžky reči i jej vysoko humorného obsahu len ťažko možno uveriť, že túto reč skutočne Apuleius predniesol pred súdom. Ako pravdepodobnejšie sa javí, že ide o prepracovanú verziu tejto reči, ktorú Apuleius doplnil a „okorenil“, aby po sebe zanechal literárnu pamiatku hodnú svojej rečníckej a právnickej kariéry.

Napriek názvu De magia v Apologii padne len málo zmienok o kúzlach. Apuleius sa viac sústreďuje na žart a na to, aby sa svojim protivníkom vysmial. Na viacerých miestach napríklad paroduje slávneho rečníka Cicerona[1]. Ide o brilantne prepracovanú príklad reči spadajúcej do cisárskeho obdobia.