Antický atomizmus

Antický atomizmus alebo antická atomistika je najvýznamnejší materialistický smer antickej filozofie. Svet sa podľa tohto učenia skladá z nekonečného množstva nepatrných, večných nedeliteľných častíc – atómov, ktoré majú rôzne tvary a veľkosť, pohybujú sa sami od seba v prázdnom priestore, spájajú sa a rozpájajú, a tak vytvárajú mnohotvárnosť javov. Vo vesmíre vládne prísny determinizmus. Atomizmus vytvoril novú koncepciu bytia ako určitej masy s geometrickou podobou, s určitou váhou a polohou, a tak priniesol na svoje časy logické vysvetlenie sveta, prírody a ľudského života. Atomizmus prvý nastolil problém filozofickej koncepcie hmoty. Atóm, ako geometrický útvar postihnuteľný len rozumom, je zároveň vecou, telesom a hmotou. S tým sa tiež spája nové chápanie pohybu a pokus vysvetliť jeho vývin v procese vznikania a formovania sa sveta vylučujúce akúkoľvek absolútnu imanentnú a transcendentnú statiku. Atomizmus uvádza do kozmogonických javov matematiku a vďaka tomu takmer úplne odmytologizoval ľudské myslenie v prospech všeobecno-abstraktného myslenia, opierajúceho sa o objektívnu skutočnosť a koncepciu atómu ako základného elementu všetkého súcna.

Podľa Jana Patočku je atomistika "dôsledný aritmetizmus; má po tejto stránke blízko k pytagorejstvu a jej predstavitelia na základe atomického princípu došli k dôležitým výsledkom geometrickým. Myšlienky mechanickej skladby telies zložených z elementárnych teliesok a vzniku vyšších kvalít na základe atomických štruktúr (hlavný princíp atomistických výkladov) sú v podstate dôsledky tohto aritmetizmu. Je ďalej veľmi pravdepodobné, že atomizmus bol mienený pôvodne nie ako fyzikálny (nedeliteľnosť teliesok, ktoré nie sú rozdelené žiadnym prázdnom), ale ako geometrickopriestorový (atomizmus posledných 'bodov', z ktorých sa skladá rozloha); bola to finitistická odpoveď na eleatský argument dichotómie, deliteľnosti kontinua do nekonečna, teda špekulácia o základných matematických pojmoch, hlavne o nemožnosti nekonečne malej veličiny." [1]