Sofisti (filozofia)

Sofisti (z gr. sofistés znalec, učiteľ múdrosti; príslušné učenie sa nazýva sofistika) boli predstavitelia myšlienkového prúdu v gréckej filozofii, ktorý sa orientoval prevažne na skúmanie spoločenských problémov. Ich význam spočíva v tom, že ako prví v dejinách filozofie postavili človeka v plnom rozsahu do stredu pozornosti filozofického skúmania. Táto zmena tématiky filozofického uvažovania sa označuje ako antropologický obrat v dejinách antickej filozofie.

Sofistés znamenalo pôvodne mudrc, učenec, majster. Sofistami sa nazývali ľudia, ktorí sa učenosťou a múdrosťou zaoberali pre zárobok a nie pre lásku k učenosti ako filozofi. Asi v polovici 5. storočia pred Kr. bol sofista učiteľ múdrosti a vedomostí potrebných pre praktický život. Pestovaním múdrosti sa sofisti priraďovali k filozofom, jej vyučovaním pre praktické potreby k rétorom. K obidvom pritom len sčasti: od filozofov sa odlišovali spravidla väčším záujmom o verejné veci, od rétorov menším dôrazom na prípravu pre politický život. Koncom 5. storočia pred Kr. sa titul sofista stal pohanou, ktorá postihovala všetkých jeho nositeľov, pričom mnohých neprávom. Stalo sa tak preto, lebo sofisti učili hájenie vlastných názorov a vyvracanie argumentov, čo vyústilo k obhajovaniu a vyvracaniu akýchkoľvek názorov, a to i rečníckymi úskokmi a logickými klamstvami, pričom to mnohí prehnali a stali sa „učiteľmi podvodu“.

Sofisti sa zaoberali „všetkými vedami a umeniami“. Učili svojich žiakov všeobecnému vzdelaniu a pôsobili najmä v demokratických štátoch. Školy síce zakladali, ale školu v jednotnom myšlienkovom zmysle nevytvorili. Svetonázorom i učením sa od seba značne odlišovali a boli si najmä konkurentmi. O ich názoroch a dielach sa dozvedáme veľa od Platóna, aj keď tento zdroj nie je veľmi spoľahlivý, lebo Platón nebol voči svojim ideovým odporcom nijako ohľaduplný.

Východiskom úvah sofistov nie je príroda či bytie, ale človek so svojim poznávacími schopnosťami a praktickými záujmami. Svojich žiakov učili tri schopnosti: myslieť, hovoriť a konať. Ich kritika tradičného chápania morálnych hodnôt ako prirodzených hodnôt a kritika predstáv o nadradenosti Grékov otvorila cestu k etickým a sociálnym teóriám založených na rozumových argumentoch. Táto orientácia bola podmienená rozvojom demokratických inštitúcií (najmä v Aténach) po grécko-perzských vojnách.

Je pochopiteľné, že sofisti budili v okolí pohoršenie. Ľudia im vyčítali, že spochybňovaním morálnych hodnôt narušujú obyčaje predkov a že vyučovaním klamania a podvádzania kazia mládež. Mnohým sofistom sa dala oprávnene vyčítať neúcta k bohom a bezbožnosť. Sofisti v prvej generácii zohrali významnú úlohu. Ovplyvnili teoretické myslenie filozofov i politickú prax štátnikov, obrátili pozornosť na dovtedy nepovšimnuté otázky štátu a práva a zaslúžili sa o obnovu prírodovedného bádania.