Andrea de Cesaris

Mladého pretekára si v roku 1980 zobrala pod sponzorské krídla firma Marlboro. Výborne si počínal v tíme Rona Denisa a na konci sezóny dostal šancu štartovať vo formule 1. Debutoval na VC Kanady, keď dosiahol ôsme miesto v kvalifikácii, no v pretekoch nemal dosť šťastia. Zúčastnil sa aj poslednej Veľkej ceny, v USA, cieľovú zástavu však ani tentoraz nevidel.

V roku 1981 už absolvoval celú sezónu, a to za tím McLaren, ktorý sa dostal medzičasom do vlastníctva Rona Denisa. Svoj prvý bod dosiahol na Veľkej cene San Marina, zopárkrát podal aj veľmi sľubný výkon, no sezóna bola v znamení častých chýb a havárií mladého pretekára. V poradí majstrovstiev sveta skončil na sedemnástom mieste s jedným bodom.

Na rok 1982 sa vrátil do tímu Alfa Romeo. Na Veľkej cene Monaka dosiahol svoje prvé umiestnenie na stupňoch víťazov, keď skončil tretí. V Long Beach dosiahol Pole position, viedol preteky, až kým ich neukončil haváriou. Za divoký štýl jazdy a časté havárie, dostal prezývku "Andrea de Crasheris". Sezónu ukončil na sedemnástom mieste s piatimi bodmi.

V roku 1983 sa vynikajúco predstavil v belgickom Spa-Franchorchamps, keď viedol preteky, až kým mu v osemnástom kole nezlyhalo vstrekovanie. Získal druhé miesta v Nemecku a v Južnej Afrike a konečne sa mu podarilo preukázať svoj prirodzený talent. V šampionáte skončil na ôsmom mieste so ziskom pätnástich bodov.

V nasledujúcej sezóne prestúpil do tímu Ligier. Tam sa však trápil s nevydarenou konštrukciou a jeho najlepšími umiestneniami boli piate miesto v Južnej Afrike a šieste v Imole. Šampionát ukončil na šestnástom mieste s tromi bodmi. O rok neskôr to bolo iba štvrté miesto v Monaku. Na Veľkej cene Rakúska v Zeltwegu urobil jeho Ligier niekoľko kotrmelcov a až potom ostal stáť na jednom z priestranstiev vedľa trate. Majiteľ tímu Guy Ligier odsúdil jeho búrliváctvo a zakrátko sa vzdal jeho služieb. V de Cesarisovi však tieto havárie, pri ktorých vyviazol bez škrabnutia, len utvrdili pocit nezraniteľnosti a hrdinu: "Nikdy som sa nebál havárií, ak sa vyskytli, vždy som sa snažil analyzovať ich príčiny.". V neúplnej sezóne získal tri body a skončil na sedemnástom mieste.

V roku 1986 sa na jeho služby spoľahol tím Minardi. Taliansky tím trávil iba svoju druhú sezónu vo formule 1 a to sa prejavilo aj na jeho výsledkoch. Väčšinu pretekov nedokončil pre technické problémy a jeho jediným umiestnením bol ôsme miesto na VC Mexika.

O rok neskôr prestúpil do tímu Brabham, kde však už len spomínali na slávne časy, keď pre tento tím Nelson Piquet získal dva tituly majstra sveta. Andrea nedokončil ani jedny preteky a jediným jeho umiestnením bolo tretie miesto v Belgicku, kde mu v poslednom kole došiel benzín a tak skončil jedno kolo za víťazom. V šampionáte skončil na štrnástom mieste so štyrmi bodmi.

Rok 1988 opäť absolvoval v druhoradom tíme, tentoraz v nováčikovskom Riale. Napriek slabému autu skončil v USA na štvrtom mieste a v Kanade odpadol z istého piateho miesta, keď mu dve kolá pred cieľom došiel benzín. V majstrovstvách sveta skončil s tromi bodmi na pätnástom mieste.

V roku 1989 to bol opäť taliansky tím, tentoraz Dallara. Auto nepatrilo medzi najrýchlejšie, no Andrea skončil v daždivej Veľkej cene Kanady na treťom mieste. V šampionáte obsadil šestnáste miesto so štyrmi bodmi. V nasledujúcej sezóne sa na bodovanom mieste neumiestnil ani raz, aj keď na Veľkej cene Monaka odpadol zo štvrtého miesta len pre roztrhnuté tiahlo akcelerátora.

V roku 1991 prestúpil do írskeho nováčikovského tímu Jordan. Tím bol veľkým prekvapením sezóny a prekonal aj dlhodobo etablované tímy formuly 1. Na prekrásnom zelenom monoposte Andrea konečne ukázal svoju pravú silu. Získal štvrté miesto v Kanade a Mexiku, kde zvádzal tuhé súboje s majstrom sveta Sennom, šieste vo Francúzsku a piate v Nemecku. V belgickom Spa bol na druhom mieste a hrozivo sa približoval na vedúceho Sennu, keď mu štyri kolá pred koncom vypovedal službu motor. Do konca sezóny už nebodoval, no napriek tomu zanechal veľmi dobrý dojem a s deviatimi bodmi sa umiestnil na deviatom mieste v šampionáte.

V podobných výkonoch pokračoval aj v nasledujúcej sezóne u Tyrrella, kde sa plný znovunájdeného entuziazmu umiestnil piaty v Mexiku a Kanade, šiesty v Taliansku a štvrtý v Japonsku. V hodnotení majstrovstiev sveta zopakoval deviatu priečku z predchádzajúcej sezóny, tentoraz získal osem bodov. Veľké sklamanie však zavládlo opäť v roku 1993, keď Tyrrell postavil najhoršie vozidlo vo svojej dvadsať päťročnej histórii. Andrea sa ani raz neumiestnil na bodovanom mieste a poslednú Veľkú cenu absolvoval s vedomím, že je to jeho posledná a s formulou 1 sa rozlúčil.

Lenže v roku 1994 nastúpil ako náhradník za potrestaného Irvina do tímu Jordan na Veľké ceny San Marína a Monaka. V Monaku sa predstavil vo výbornom svetle, keď sa umiestnil na štvrtom mieste. Po tomto výsledku, ktorý dosiahol na svojej sto deväťdesiatej deviatej Veľkej cene, plakal ako malé dieťa, že už nemôže za Jordan ďalej štartovať. Lenže dobrý výsledok oslovil vedenie tímu Sauber, ktoré mu dalo možnosť pilotovať ich monopost. Na Veľkej cene Kanady prelomil bariéru dvesto pretekov. Bodoval však už len šiestym miestom vo Francúzsku a v hodnotení majstrovstiev sveta sa umiestnil na osemnástom mieste so štyrmi bodmi. Veľkou cenou Portugalska skončila jeho pätnásťročná kariéra vo formule 1, keď absolvoval pozoruhodných dvesto osem pretekov.