Albius Tibullus

Tibullus na návšteve u Délie, olejomaľba Lawrenca Alma-Tadema, 1866.

Až do 18. storočia boli považované všetky básne v tibullovskom korpuse za dielo Albia Tibulla. Dnes sa prisudzuje Tibullovo autorstvo iba prvým dvom knihám, ďalej dvom posledným básňam štvrtej knihy a piatim básňam (čísla 2-6) tej istej knihy.

Hlavnou témou Tibullových elégii, tak ako v prípade iných elegikov, je neopätovaná, idealizovaná láska k žene, ktorá sa stáva básnikovým idolom a ktorej bezmedzne slúži, svojou poéziou i celým životom. Tibullova Femme Fatale, Délia (ide o básnický pseudonym, podľa Apuleia bolo jej skutočné meno Plania[3]), je prototypom rozmarnej, mondénnej krásky, ktorá chudobným básnikom pohŕda a zahráva sa s jeho úprimným citom. Prvá kniha, vydaná roku 26 alebo 25 pred Kr. je plná básnikovho náreku nad nenaplnenou láskou, postupne ale Délia ustupuje do pozadia a objavujú sa ďalšie osoby. V prvej knihe sa preto objavuje aférka s chlapcom Marathom, ktorá má snáď prekryť básnikovu bolesť nad nevydareným vzťahom s Déliou, a v druhej knihe Délia úplne ustupuje chamtivej, nemilosrdnej kurtizáne nesúcej meno Nemesis (Odplata), ktorá básnika využíva a zahráva sa s ním.

Niekoľko básní prvých dvoch kníh sa zaoberá inou ako milostnou tematikou. Napríklad báseň číslo 2 v druhej knihe ospevuje narodeniny básnikovho priateľa Cornuta a slávna elégia číslo 10 prvej knihy je oslavou mieru a pokoja.

Výrazným Tibullovým špecifikom oproti iným básnikom je jeho zameranie na idylizovaný vidiecky svet. Kým iní elegici sa zočí-voči nevydarenému milostnému vzťahu utiekajú do sveta mýtov a fantázie, Tibullus sa upína k jednoduchému životu na dedine ako ho podáva rímska tradícia. Kým milostné dobrodružstvá Catulla alebo Ovídia sa odohrávajú v Ríme, Tibullus sa oddáva láske k Délii na vidieckom statku.

Významným prvkom Tibullovej poézie je motív mieru (ten dominuje napríklad básni číslo 10 prvej knihy). Tibullus sa stavia proti vojne, aj keď vojenská chrabrosť predstavuje jednu zo základných cností rímskeho charakteru. Toto volanie po mieri snáď súvisí s radom občianskych vojen, ktoré vyčerpávali rímsky štát počas básnikovho života a z ktorých si želal Tibullus, nemenej ako jeho súčasníci, uniknúť – do objatia milovanej ženy a do vidieckej idyly z rímskych mýtických príbehov.

Tibullove štýl je jednoduchý a čistý, oprostený od nadmernej zložitosti, ktorou sa vyznačovala neóterická poézia. Pripomína jednoduchosť vidieckeho života, ktorý básnik ospevuje a pokúša sa navodiť už i melodickým rytmom svojich veršov. Tibullova výrazová čistota pritom je výsledkom prepracovanosti, vyhýbanie sa zložitosti je úmyselné a Tibullus, tak ako ostatní elegici, je učený básnik (poeta doctus) v neóterickom duchu.

Pod elégie tretej knihy sa podpísal ako autor istý Lygdamus. Až do 18. storočia sa predpokladalo, že sa pod týmto gréckym pseudonymom ukrýva Tibullus, ale výrazné rozdiely oproti Tibullovmu štýlu i životopisných údajoch obsiahnutých v jeho poézii poukázali na to, že ide o úplne inú osobu. Identita Lygdama zostáva záhadou. Niektorí odborníci ho stotožňujú s inými básnikmi (Valgius Rufus, Cassius Parmensis, dokonca i Ovídius) alebo s Messallovým synom Messallinom. S istotou možno tvrdiť len toľko, že Lygdamus patril k Messallovmu básnickému krúžku.

Lygdamova poézia je oproti básňam iných elegikov neumelá a nevyvážená. Časté sú výpožičky od iných básnikov, vrátane Ovídia a Tibulla, snaha pridržiavať sa tradičných elegických motívov ktorá hraničí až s klišé a štylistická nevyzrelosť.

Prvou skladbou štvrtej knihy tibullovského korpusu je dlhá báseň písaná v hexametroch, panegryk na Messallu zložený pravdepodobne pri príležitosti jeho konzulátu roku 31 pred Kr. Autor diela je neznámy, podľa kvality diela zaiste nie Tibullus, pravdepodobne sa ale tiež pohyboval v Messallovom okruhu.

V trinástich skladbách štvrtej knihy nasledujúcich po panegryku figuruje výrazne postava Sulpicie, Messallovej netere zamilovanej do mladíka menom Cerinthus (niektorí ho stotožňujú s Tibullovým priateľom Cornutom, ktorému je určená druhá elégia druhej knihy). Päť básní pripisovaných Tibullovi (čísla 2-6 v štvrtej knihe) pojednávajú o milostnom vzťahu týchto dvoch osôb. Ďalších šesť elégii (čísla 7-12) sú ale milostnými veršami samotnej Sulpicie. Ide o ojedinelý jav v rímskej poézii, kde sú ženy-básničky a navyše ženy, ktoré sami oslovujú svojich milencov veršami, výnimkou.