Afektívna porucha

Genetické činitele sa považujú za významný patogénny faktor pri vzniku afektívnych porúch.

Preukázal sa význam heredity (dedičnosti) ako patogénneho faktoru pôsobiaceho na vznik skôr bipolárnych foriem porúch afektivity. Usudzuje sa, že ide o určité dispozície v rodine, lebo výskyt v príbuzenstve je 10 – 15-krát vyšší ako v bežnej populácii.[4] Zistilo sa tiež, že náchylnosť rozvinúť bipolárnu afektívnu poruchu u monozygotnej dvojičky, ktorej dvojča poruchou trpí, je až 75 – 80 %.[4] Tieto poznatky o dedičnosti podnietili rozsiahly výskum genetického pozadia obzvlášť bipolárnej formy a vo zvýšenej miere aj unipolárnej formy afektívnych porúch, pričom boli použité funkčný i pozičný genetický prístup za cieľom identifikácie príslušných patogénov. Tento výskum zhromažďuje okrem iného dôkazy o tom, že tradičné klasifikačné oddelenie schizofrénie a afektívnych porúch nie je z genetického hľadiska také jednoznačné – skôr je tu vnímateľné prepojenie jednak spomenutých ochorení, a jednak prepojenie genetických a environmentálnych vplyvov na vznik afektívnej poruchy.[6]

Temperament a povaha, ale niekedy aj telesná konštrukcia sa ukázali ako tiež veľavýznamné v úsilí nájsť príčinu vzniku afektívnej poruchy. Z hľadiska telesnej konštrukcie je známe, že tzv. pyknický typ človeka, hoci býva temperamentovo veselý, má sklon k cyklotýmnemu afektívnemu prežívaniu, a teda aj prirodzený sklon k depresii.[4] Tiež je pochopiteľné, že osobnostné charakteristiky a hodnotenia môžu byť nositeľmi relevantných informácií umožňujúcich vyznačiť riziko ochorenia afektívnou poruchou. Staršia štúdia (1998) ukazuje, že korelácia temperamentových vlastností a afektívnej poruchy je u pacientov skutočne význačná (napr. melancholik mal väčšie sklony k depresívnej poruche a podobne).[7] Nevie sa však naďalej, či osobnosť pacienta vytvorila patogénne sklony pre vznik afektívnej poruchy, alebo afektívna porucha až následne transformovala osobnosť patologickým smerom.

Iné, novšie výskumy (2006) počítajú s piatimi typickými temperamentovými črtami – depresívna, cyklotýmická, podráždená, emocionálna a úzkostná. Ukázalo sa, že úzkostní a cyklotýmickí ľudia patria do endofenotypov bipolárneho spektra, podráždení a depresívni často skĺznu do depresívnej alebo zmiešanej afektívnej epizódy.[8]

Akadémia psychosomatickej medicíny v USA v roku 2007 preukázala dovtedy už prijímaný vplyvný vzťah úrazov hlavy a mozgu, prípadne vírusov, ktoré napádajú neuronálne štruktúry, na vznik a klinické vyjadrenie afektívnych porúch.[9] Úrazy hlavy majú podľa jej zhrňujúcej štúdie priamy vplyv na neskorší nástup zmien nálady, vrcholiac v jej nestabilite, ďalej zmien presvedčení, ideácie a správania. Niekedy nastupujú zmeny v nálade skôr a bývajú odôvodnené situačnými podmienkami, teda ako emocionálna reakcia na zranenie. U niektorých pacientov sa však emočná odozva stáva trvalým stavom nálady, alebo neadekvátne dlhým. Vtedy už možno hovoriť o poruche afektivity v dôsledku organického alebo mikroskopického narušenia neuronálnych štruktúr.[10] Štúdia trebárs v tejto súvislosti ukazuje, že epizóda hlbokej depresie je typická po úraze hlavy až pri 25 % až 40 % prípadoch.[10] Poškodenie (najmä organické) neuro-humorálnej sústavy sa teda stáva relevantným, ba významným patogénnym faktorom pre vznik afektívnej poruchy.