Dystýmia

Prinajmenšom 3 – 5 % európskej a americkej dospelej populácie trpí dystýmiou. Preto ide o jednu z najčastejších porúch v klinickej praxi. Asi 10 – 20 % pacientov psychiatrickej ambulancie trpí dystýmiou. Dystýmia sa dva až trikrát častejšie vyskytuje u žien ako u mužov.

Dystýmia patrí medzi chronické afektívne poruchy. Ide o dlhodobú subdepresiu, ktorá má závažný sociálny dopad. Ako samostatná klinická jednotka bola vyčlenená v DSM-III v roku 1980. Rozpoznaná bola však už dávnejšie. V antickom Grécku znamenalo slovo dystýmia poruchu nálady. Prvýkrát chronickú pochmúrnosť popísal už Hippokrates ktorý poruchu pripisoval nadbytku tzv. "čiernej žlče". Prvý klinický popis dystýmie však zostavil nemecký psychiater Karl Ludwig Kahlbaum v roku 1863, opísal tu chronickú melanchóliu v kontraste s cyklickými zmenami nálady. V dvadsiatom storočí hovorí rakúsky psychoanalytik Sigmund Freud o tzv. "charakterovej neuróze" a pričítava dlhodobé depresívne ladenie environmentálnym vplyvom. Či ide o biologicky, dedične, podmienenú poruchu, alebo či skôr o vplyv raných zážitkov a výchovy je dodnes otázne.

V súčasnosti pojem dystýmia popisuje chronickú, najmenej dva roky trvajúcu depresívnu poruchu mierneho charakteru. Prejavuje sa napr. nízkym sebavedomím, strachom z neúspechu (tzv. "veční smoliari") problémami so sústredením, zníženou schopnosťou prežívať potešenie a radosť (anhedónia), či trvalé pocity osamelosti, prázdnoty, chronickej nudy a pocity, že nikto trpiacim nerozumie a nie je schopný splniť ich emocionálne nároky. Vegetatívne depresívne poruchy ako strata libida, nedostatok energie, poruchy spánku či znížená chuť do jedla nebývajú prítomné v takej miere ako u depresie. Prevažnú väčšinu času sa však pacienti cítia byť depresívni a unavení. Pri akejkoľvek činnosti musia vynaložiť veľké úsilie a nič im nespôsobuje radosť. Čiže trpiaci obvykle stačia (i keď s vypätím) na základné požiadavky každodenného života, stále sa sťažujú, zle spia a cítia sa neprimerane. Vplyv dystýmie nie je tak obmedzujúci a devastujúci ako vplyv depresie, no, a čo je horšie, na rozdiel od depresie je dlhodobý. Niekedy dystymici zažijú závažnejšie epizódy depresívnej poruchy. Vtedy ide o tzv. dvojitú depresiu (angl. Double depression). Dystýmia u adolescentov má najvyššie riziko vzniku sklonov k samovražde, trikrát vyššie ako u bežnej populácie.

Ako bolo už spomínané, jasná príčiny nie je známa, predpokladajú sa vplyvy genetické (napr. výskyt depresívnych porúch či závislostí v rodine) a vplyvy výchovy (prehnane prísna výchova, strata blízkej osoby a pod.). Je však náročné rozlíšiť čo je vrodené a čo environmentálneho pôvodu.

Začiatok je obvykle pozvoľný. Prvé príznaky sa najčastejšie vyskytujú v ranej dospelosti. Pri deťoch často stojí za neúspechom v učení a medziľudských vzťahoch. U detí a adolescentov býva obvyklá podráždenosť, pesimizmus, nízke sebavedomie, niekedy aj výstrednosť. Veľmi náchylní sú ľudia pod neustálym tlakom a stresom, tieto faktory bývajú často spúšťačom ochorenia. Dystýmia výrazne ovplyvňuje kvalitu života trpiaceho – zhoršuje adaptáciu v práci i v osobnom živote, môže viesť k vyhýbaniu sa spoločnosti, bráni spokojnosť pri trávení voľného času. Kvalita života dystymikov je horšia než u diabetikov, pacientov trpiacich na artritídu, či pacientov s hypertenziou.

Oproti ľahkej depresívnej poruche je rozdiel v dlhodobosti dystýmie (ľahká depresia je totiž krátkodobá), no iné rozdiely sa nevyskytujú. Pri strednej a závažnej depresívnej poruche sú epizódy spravidla oddelené normálnym fungovaním pacienta, naopak, pri dystýmii príznaky nie sú rozsiahle do tej miery, no zato sú dlhodobé, epizódy sa vyskytujú len zriedka. Neradostná, pochmúrna nálada trvá spravidla celé roky, iba málokedy je krátke obdobie, ktoré je radostnejšie. Skôr než o poruchu emócií ide o poruchu kognícií (myšlienok a postojov) – trpiaci vyjadrujú pesimistické postoje k sebe i k svetu, obviňujú sa, zdôrazňujú svoje neúspechy a neschopnosť, no i napriek tomu je zmena osobnosti oproti depresii len plytká. Stresujúca udalosť (rozchod, smrť blízkej osoby, sťahovanie sa a iná strata) môže spustiť adaptačnú reakciu, tá však spravidla mizne už po niekoľkých mesiacoch. Preto sa dystýmia dá spoľahlivo identifikovať najskôr po dvoch rokoch trvania príznakov. U dystýmie sa okrem dlhodobého smútku objavujú aj pocity viny, pocity zbytočnosti, znížené sebavedomie a premýšľanie nad tým, čo človek mal a nemal spraviť v kritickej dobe. Patologický dystymický smútok na rozdiel od nepatologického zaplní človeka celého. Býva horší ráno a dopoludnia. Poruchy nálady navodené chemickými látkami. U pacientov s dystýmiou často predchádza či dochádza k sekundárnej závislosti na alkohole či iných návykových látkach. Chronická depresia sa častejšie vyskytuje práve pri závislosti na alkohole