Bezozdobnosť

Bezozdobnosť je v architektúre vlastnosť byť bez ornamentu, strohosť, jednoduchosť, vlastnosť byť bez dekorácie.

Pomenúva určitý postoj v architektúre, ktorý odporuje prílišnému používaniu ornamentu. Objavuje sa hlavne v architektúre a dizajne. Začal sa používať na začiatku 20. storočia po napísaní eseje „Ornament a zločin“, ktorú sformuloval v roku 1908 rodák z Brna pôsobiaci vo Viedni Adolf Loos. Tu presadzuje architektúru zbavenú zbytočnej dekorácie.

Úryvok z eseje Ornament a zločin: “/ …/ potreba, ktorú pociťuje primitívny človek, aby pokrýva ornamentom svoju tvár a všetky predmety, ktoré používa, je vlastným pôvodom umenie, začiatočné ‘koktanie‘ maľby. Je to potreba pôvodu zmyselného- tá istá s ktorej vytryskujú Bethovenové symfónie. /.../ Avšak základ umenia zostáva rovnaký, mení sa výraz priebehom storočí a dnešný človek cítiaci potrebu maľovať po stenách je zločinec alebo zvrhlík. Takáto potreba je normálna u dieťaťa, ktoré začína uspokojovať svoj umelecký inštinkt, čmárajúc erotické symboly. U človeka moderného a dospelého je to príznak choroby. Vyslovujem a vyhlasujem tento zákon: Takou mierou akou sa rozvíja kultúra, ornament mizne z úžitkových predmetov.“[1]

S týmto pojmom sa môžeme častejšie stretnúť najmä v purizme. V tomto období sa dospelo k čistým geometrickým formám. Jednoduchá forma symbolizovala jednoduchosť novej architektúry, ktorá sa zbavila dekoratérskych fasád a svojím vonkajší usporiadaním priamo sprostredkúvala prehľadný a racionálny vnútorný obsah.