Adnan Menderes

Adnan Menderes sa narodil v provincii Aydın niekedy v roku 1889, presný dátum narodenia nie je známy. Pochádzal z bohatej rodiny. Aj vďaka tomu mohol do roku 1916 študovať na vysokej škole American College v Izmire. V roku 1916 musel narukovať do osmanskej armády počas prvej svetovej vojny. Vo vojenskej kariére pokračoval po skončení svetovej vojny tiež počas Tureckej vojny za nezávislosť medzi rokmi 1920-1923. Po vyhlásení republiky sa stal jedným zo prvotných členov Republikánskej ľudovej strany (CHP). V roku 1930 založil krátko funkčnú Liberálnu republikánsku stranu (RCF). Po jej rozpustení ho osobne prezident Atatürk pozval späť do CHP.[1] Za Atatürkovu stranu zastával od roku 1931 aj miesto poslanca za provinciu Aydın vo Veľkom národnom zhromaždení. Počas tohto obdobia tiež ukončil štúdium práva na Ankarskej univerzite.[2]

Menderes s tureckým prezidentom Celalom Bayarom a prezidentom USA Dwightom Eisenhowerom v roku 1959.

V januári 1946 Menderes spolu s Celalom Bayarom, Fuatom Köprülüm a Refikom Koraltanom založil Demokratickú stranu (DP) (v tom čase ako jedinú opozičnú stranu voči vládnej kemalistickej CHP). Po parlamentných voľbách v roku 1950, ktoré s 52% vyhrala DP, sa Menderes stal predsedom vlády, zatiaľ čo jeho stranícky kolega Celal Bayar zastával úrad prezidenta. Vyhral aj parlamentné voľby v rokoch 1954 a 1957, teda prvé tri skutočne demokratické voľby v Turecku. Ako politik bol známy pre svoju výbušnosť, bol schopný spolupracovníkov vyhodiť len pre malú názorovú nezhodu.[3] Medzi úspechy jeho vládnutia patrí dovtedy bezprecedentný ekonomický rast (v priemere 9% HDP ročne) a prístup Turecka do NATO v roku 1952.[4][5] Kvôli plánovanému prístupu krajiny do NATO rozvinul Menderes zahraničnopolitickú spoluprácu s OSN a zaslúžil sa o tureckú účasť v kórejskej vojne. Okrem záväzku Turecka v OSN boli prioritou jeho zahraničnej politiky členstvo v Balkánskom a Bagdadskom pakte. Taktiež kládol význam na otázku Cypru, v tom čase britskej kolónie, a chcel Turecko prezentovať ako mediátora medzi Európou, Áziou a Amerikou za budovania dobrých vzťahov s USA a Spojeným kráľovstvom.[5] Turecko bolo počas vlády DP zapojené do Marshallovho plánu.

Počas úradu premiéra bol tiež spájaný s neslávnym Istanbulským pogromom. V blízkosti tureckého konzulátu v Solúne, pôvodne rodného domu prezidenta Atatürka, vybuchla bomba. Hoci dom nebol významne poškodený, z útoku boli obvinení bez dôkazov Gréci. Turecké obyvateľstvo v Istanbule, podporované radikálnymi organizáciami, začalo odvetne útočiť na etnické grécke obyvateľstvo mesta. V dňoch 6.-7. septembra 1955 bolo zabitých v pogrome až 57 etnických Grékov, okrem toho boli zničené domy a obchody Grékov, ako aj ortodoxné chrámy. Reakcia vlády bola vlažná, nesnažila sa dementovať falošné správy o gréckej vine, hoci sa skoro zistilo, že za explóziou stál turecký vrátnik.[6] V roku 1959 prežil pád lietadla Tureckých aerolínií v Spojenom kráľovstve blízko letiska Gatwick, keď cestoval ako premiér v čele tureckej delegácie na rokovania ohľadne Cypru s britskou, cyperskou a gréckou stranou.[7]

V roku 1960 sa postupne zvyšovalo napätie medzi tureckou vládou a opozíciou. Predmetom kritiky opozície sa stali islamistické reformy Demokratickej strany. Menderes a Bayar začali uvoľňovať prísne sekulárne pravidlá z doby prezidenta Atatürka - znovu otvorené boli tisícky mešít, bolo legalizované zvolávať na modlitby v arabčine miesto turečtiny a otvorili sa nové školy pre náboženských pracovníkov. Taktiež vláda skrátila dobu povinnej vojenskej služby.[8] V rovnakom čase si vláda pohnevala opozíciu a liberálnu časť obyvateľstva zavádzaním zákonov cenzurujúcich tlač a občasne aj zamedzujúc kritickým novinám publikovať.[8] Rastúce napätie donútilo Menderesovu vládu vyhlásiť stanné právo na jar roku 1960. 27. mája 1960 turecká armáda vystúpila z nečinnosti a zvrhla vládu. Prezident, premiér a viacerí ministri vlády boli zatknutí a rýchlo odsúdení. Menderes a lídri Demokratickej strany boli väznení a súdení vojenským súdom na ostrove Yassıada. Svoju popravu oddialil pokusom o samovraždu pri predávkovaní sa tabletami na spanie.[3][9] O milosť pri plánovanej poprave žiadali viacerí štátnici vrátane vtedajšej vojenskej hlavy štátu, Cemala Gürsela, politického protivníka, bývalého prezidenta a predsedu vlády İsmeta İnönü, amerického prezidenta Johna F. Kennedyho či kráľovnej Alžbety II..[10] Menderes bol odsúdený na trest smrti a 17. septembra 1961 bol popravený obesením na ostrove İmralı v Marmarskom mori.[11] Moc v krajine prebral generál Cemal Gürsel, ktorý vládol ako prezident aj premiér, čím začalo obdobie armádou-vedenej politiky, ktoré trvalo do roku 1965.

Puč a následná poprava stále rozdeľuje tureckú spoločnosť. Kým sekulárne orientovaní Turci a voliči Republikánskej ľudovej strany chápu akt armády ako opodstatnené konanie na záchranu demokracie, konzervatívnejšia časť spoločnosti a voliči Strany spravodlivosti a rozvoja na čele s prezidentom Erdoğanom prevrat odsudzujú ako porušenie podstaty demokracie.[11]

Menderes a ďalší lídri Demokratickej strany boli posmrtne rehabilitovaní v roku 1990, jeho pozostatky boli exhumované a presunuté do hrobky v Istanbule. Jeho mauzóleum sa nachádza v štvrti Zeytinburnu pred Theodosiánskymi hradbami, vedľa hrobu bývalého prezidenta Turguta Özala. Je spolu s Özalom a Atatürkom jediný turecký politik, ktorému bolo štátne mauzóleum vybudované.[12] Po bývalom premiérovi bolo pomenované letisko Adnana Menderesa v Izmire, Univerzita Adnana Menderesa v Aydıne či mnohé ulice a verejné plochy v Turecku.[13] Z iniciatívy prezidenta Erdoğana je ostrov Yassıada, na ktorom bol Menderes a jeho ministri, v procese prebudovávania na "Ostrov demokracie a slobôd", ako bol v roku 2015 premenovaný. Erdoğan v máji 2019 počas návštevy ostrova so svojou vládou vyzdvihol úlohu Menderesa, odsúdil vojenské prevraty v dejinách krajiny a vyhlásil, že projekt Ostrov demokracie a slobôd by mal byť hotový koncom roka 2019.[14]

1. ZÜRCHER, Erik J.. Turkey: A Modern History. [s.l.] : I.B. Tauris, 2004. ISBN 978-1-86064-958-5. S. 397. (po anglicky)
2. SANSAL, Burak. Adnan Menderes [online]. All About Turkey, [cit. 2019-05-31]. Dostupné online. (po anglicky)
3. 1961: Adnan Menderes [online]. Executed Today, 17.9.2009, [cit. 2019-05-23]. Dostupné online. (po anglicky)
4. OECD Gross Domestic Product [online]. OECD, [cit. 2019-05-23]. Dostupné online. (po anglicky)
5. DAĞCI, Gül Tuba a Kaan DIYARBAKIRLIOĞLU. Turkish Foreign Policy during Adnan Menderes Period. Alternatives: Turkish Journal of International Relations, Jar 2013, roč. 12, čís. 1, s. 14. Dostupné online [cit. 2019-05-23].
6. ZAYAS, Alfred. The Istanbul Pogrom of 6–7 September 1955 in the Light of International Law. Genocide Studies and Prevention, august 2007, roč. 2, čís. 2. Dostupné online [cit. 2019-05-22]. ISSN 1911-0359.
7. 1959: Turkish leader involved in fatal crash [online]. BBC, [cit. 2019-05-23]. Dostupné online. (po anglicky)
8. Timeline: A history of Turkish coups [online]. Al Jazeera, 16.7.2016, [cit. 2019-05-23]. Dostupné online. (po anglicky)
9. 1961: Adnan Menderes [online]. [Cit. 2016-07-31]. Dostupné online.
10. YUCEL, Salih. The Struggle of Ibrahim: Biography of an Australian Muslim. [s.l.] : Tughra Books, 2010. ISBN 978-1597842259. S. 156. (po anglicky)
11. The execution that still overshadows politics [online]. World Bulletin, 17.9.2013, [cit. 2019-05-22]. Dostupné online. (po anglicky)
12. CHP visits executed PM’s mausoleum for first time [online]. Hürriyet Daily News, 18.9.2012, [cit. 2019-05-23]. Dostupné online. (po anglicky)
13. Izmir Adnan Menderes Airport (ADB) [online]. Flightpedia, [cit. 2019-05-23]. Dostupné online. (po anglicky)
14. President Erdoğan visits Yassıada [online]. Ankara : Presidency of The Republic of Turkey: Department of Communications, 26.5.2019, [cit. 2019-05-31]. Dostupné online. (po anglicky)