İsmet İnönü

Narodil sa v starovekom gréckom meste Smyrne v roku 1884. Základnú a strednú školu v Sivase, následne začal jeden rok navštevovať v rovnakom meste Prípravnú školu pre štátnych úradníkov. Po roku však prestúpil do Istanbulu na Prípravnú školu pre inžinierov a nakoniec v roku 1901 nastúpil na Imperiálnu školu vojenského inžinierstva, ktorú ukončil v hodnosti druhého poručíka delostrelectva v roku 1903. Následne İnönü promoval ako najlepší v ročníku na Vojenskej akadémii v roku 1906.[3]

Po ukončení školy bol İnönü pridelený do 8. regimentu 2. armády Osmanskej ríše v Adrianopole v hodnosti kapitána. V roku 1908 vstúpil do reformného hnutia Výbor pre jednotu a pokrok (tzv. Mladoturci).[3] Ako dôstojník sa medzi rokmi 1910-1913 zúčastnil sa balkánskych vojen a na potláčaní povstania v Jemene. Slúžil tiež v prvej svetovej vojne, kde sa na kaukazskom fronte spoznal s Mustafom Kemalom, svojím neskorším politickým spojencom.[3]

Po skončení vojny odišiel do Anatólie, kde sa pripojil k tureckému národnému hnutiu, ktorému sa nepáčilo územné delenie pozostatkov Osmanskej ríše Dohodovými mocnosťami. V rokoch 1920 až 1921 bol veliteľom západného frontu a náčelníkom generálneho štábu Mladotureckého hnutia počas Tureckej vojny za nezávislosť, neskôr bol opätovne náčelníkom generálneho štábu Turecka v rokoch 1922-1924. Za jeho veľký triumf sa pokladá porážka Grékov v druhej bitke pri İnönü od marca do apríla 1921, čo predstavovalo prvé významné víťazstvo tureckých vojsk v grécko-tureckom konflikte a praktický obrat vojny. Ako zástupca Turecka sa tiež zúčastnil rokovaní na konferencii v Lausanne v roku 1923, ktorá znamenala pre Turecko odvrátenie nepriaznivej mierovej zmluvy zo Sévres pri Paríži z roku 1919. 24. júla 1923 tu za Turecko podpísal mierovú zmluvu, ktorá znamenala medzinárodné uznanie krajiny.[2]

Neskôr v roku 1923 se po vyhlásení Tureckej republiky stal prvým predsedom vlády. Bol predstaviteľom kemalistickej strany Cumhuriyet Halk Partisi (Republikánskej ľudovej strany) a jej podpredsedom pri Mustafovi Kemalovi Atatürkovi. Úrad premiéra zastával trikrát (1923-1924, 1925-1937 a 1961-1965). Po zavedení zákona o priezviskách v roku 1934 mu prezident Atatürk dal priezvisko İnönü podľa obce, kde sa konala jeho víťazná bitka z dôb Tureckej vojny za nezávislosť. Po smrti Atatürka v roku 1938 se stal tureckým prezidentom. Ako prezident vládol do roku 1950. Na jeho politickej kariére býva vyzdvihovaný jeho pragmatický a optimistický postoj, skutočné štátnictvo a podporu tolerancie a sekularizmu.[4][1] V porovnaní s despotickou vládou Atatürka komentátori oceňujú inteligentnú a realistickú cestu, ktorú Inönü zvolil na prechod z nedemokratického štátu jednej strany (CHP) na pluralitnú demokraciu. Snažil sa rozvíjať zahraničnú politiku dobrých vzťahov s čo možno najväčším počtom krajín, vrátane USA, Spojeného kráľovstva, Francúzska, nacistického Nemecka či ZSSR. Jeho zásluhou ostalo Turecko počas druhej svetovej vojny neutrálne.[3] Prvé slobodné voľby, o ktoré sa Inönü pričinil, v roku 1950 CHP prehrala a Inönü prešiel "s radosťou" do opozície. Označil túto volebnú porážku od Demokratickej strany ako jeho "najväčšie víťazstvo".[4] Po skončení mandátu prezidenta sa vrátil do úradu predsedu vlády v roku 1961 po vojenskom prevrate. Počas jeho premiérstva na uzmierenie západných spojencov Turecka pri kríze na Cypre v roku 1964 zapojil Turecko do Bandungskej skupiny.[1] Na záver politickej kariéry sa angažoval v tureckom parlamente, Veľkom národnom zhromaždení.

Zomrel v roku 1973 v Ankare, jeho pozostatky boli 28. decembra 1973 uložené v ankarskom mauzóleu Anıtkabir na protiľahlej strane nádvoria oproti Atatürkovým.[5]

1. LIEBMANN, George W.. Diplomacy Between the Wars: Five Diplomats and the Shaping of the Modern World. Londýn : Tauris, 2008. ISBN 9781845116378. S. 174-175. (po anglicky)
2. VANDER LIPPE, John M.. The "Other" Treaty of Lausanne: The American Public and Official Debate on Turkish-American Relations [online]. The Turkish Yearbook, Vol. XXIII, 1993, [cit. 2019-05-17]. [dergiler.ankara.edu.tr/dergiler/44/683/8687.pdf Dostupné online.] (po anglicky)
3. İsmet İNÖNÜ [online]. Ankara : Presidency of The Republic of Turkey, [cit. 2019-05-19]. Dostupné online. (po anglicky)
4. HEPER, Metin. Ismet Inönü: The Making of a Turkish Statesman. Leiden : E.J.Brill, 1998. S. 274. (po anglicky)
5. Anıtkabir [online]. Ankara : Ministerstvo kultúry a turizmu Tureckej republiky, [cit. 2019-05-19]. Dostupné online. (po anglicky)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému İsmet İnönü