Žerotínovci (Čechy)

Páni zo Žerotína sú potomkami pánov z Hořovic, na čo ukazuje aj podobnosť ich erbov.[1] Hořovice vlastnili Žerotínovci až do polovice 14. storočia.[2] Zakladateľom dediny Žerotín v podhradí mal byť na začiatku 13. storočia zrejme Habart z Hořovic (Gebhardus), kastelán na Přimde[3] (prvá zmienka 1229, spolu s bratom Neostupom (Noztupus) sú prvými známymi majiteľmi Hořovic[4]). Založenie rovnomenného hradu je uvádzané buď ním v rovnakej dobe[3] alebo niekedy v rokoch 1230–1253 Janom Plichtom zo Žerotína (potomok Habarta z Hořovic).[5], ktorý bol manom Václava I., kráľovským správcom dediny Louny.[6] Podľa hradu sa potom začali nazývať páni zo Žerotína (vtedy zo Žirotína).[7] Uvádza sa aj založenie medzi rokmi 1250 a 1290 Habartom zo Žerotína (syn Jana Plichtu),[8] ale to už je v roku 1250 hrad po prvýkrát zmieňovaný v písomných prameňoch, kedy sa podľa neho píše šľachtic Ratiboř.[9] Ratiboř patril k Vlastislavicom, ktorí získali v roku 1239 Týnec. Ďalším písomne doloženým majiteľom hradu bol zmienený Habart zo Žerotína, ktorý pôsobil v rokoch 1287–1297 ako prísediaci na krajinskom súde[10] a podieľal sa na návrate kráľa Václava II. do krajiny[6].

Tento Habart pred rokom 1321 vybudoval z dediny Týnec mestečko, čo bolo akési odškodnenie za to, že kráľ Přemysl Otakar II. odňal jeho otcovi Janovi Plichtovi Louny, ktoré potom povýšil na mesto. Týncu sa až do 16. storočia hovorilo tiež Žirotský Týnec, neskôr už len Panenský Týnec, pôvodne podľa sestier klarisiek v ženskom kláštore.[11][8]

Pravdepodobne práve Habart založil ešte len tretí český kláštor klaristiek v Týnci, ktorý potom jeho synovia Plichta, Jaroslav a Habart roku 1321 nadali nehnuteľným majetkom.[12][6] Habart mal kláštor založiť ako poďakovanie za vyliečenie jeho ženy Škonky (Scholastika zo Šternberka, dcéra Zdeslava[6]) z neplodnosti svätou Anežkou[11].

Plichta zo Žerotína založil stavbu vrcholne gotického kostola, ktorú sa nepodarilo nikdy dokončiť. Plichtovi, ktorý bol na sviatok sv. Juraja a zároveň na veľkú noc dňa 23. apríla 1318 pasovaný Jánom Luxemburským na rytiera, je tiež pripisované založenie kostolíka sv. Jiří.[13] Potomkovia Jaroslava a Plichtu potom držali aspoň čiastočne hrad Žerotín aj mestečko Panenský Týnec až do roku 1462,[8] v tejto dobe často predávali okolité majetky Zajícovcom (Hazmburkom).

Plichta pravdepodobneě tiež so svojim synom Ješkom založil pri svojej dedine Hořovice rovnomenné mesto, možno roku 1322, právom berounským.[14]

Za husitských vojen sa bratia Jaroslav a Plichta mladší, poslední potomkovia Žerotíncov, postavili na Žigmundovu stranu. Rozdelili si hrad Žerotín na polovice, ale roku 1455 Plichta svoju polovicu hradu predal Oldřichovi Zajícovi z Hazmburka. Jediný syn Plichty Jan zomrel roku 1456 v radách poděbradských bojovníkov snažiacich sa obhájiť práva mladého Ladislava Pohrobka a tak Jaroslav zomrel ako posledný svojho rodu roku 1467, dokedy pevne stál po boku Jiřího z Poděbrad. Od roku 1452 bol krajinským správcom.[5]

Jaroslavova dcéra Ofka sa vydala za Mikuláša II. z Lobkovic, ktorý potom prijal do lobkovického erbu čiernu orlicu Žerotína.[15][16][17] Orlicu prevzal po roku 1467 tiež rod Švihovských z Rýzmberka.[18]

Bitka pri Mühldorfe

Pozri aj: Plichta zo Žerotína

Žerotínovci boli často významnými rytiermi svojej doby. Napríklad Jan Plichta padol po boku kráľa Přemysla Otakara II. 26. augusta 1278 v bitke na Moravskom poli.[6] Jeho vnuk Plichta a Jaroslav bojovali po boku rádu nemeckých rytierov v Prusku. Plichta potom bojoval s Jánom Luxemburským v bitke pri Mühldorfe.[8]

Niektoré pramene uvádzajú, že práve Plichtu poslal Ján Luxemburský za Fridrichom Pekným, aby v podstate znemožnil Fridrichovi bitku odmietnuť a vyčkať príchodu posíl v podobe oddielov jeho brata Leopolda. Plichta bol totiž najpreslávenejším turnajovým rytierom, ktorý bol známy po celej Európe, dokonca až v Anglicku. Kráľ Fridrich vedel, že by Plichta na svojich cestách nezamlčal podobnú zbabelosť a ako nesmierne uznávaný a vážený rytier by tak spravil kráľovi nemalú hanbu. Preto podľa týchto prameňov kývol na návrh, aby sa bitka konala druhý deň ráno.[19] V bitke sa Plichta niekoľkokrát presekal radami nepriateľských rytierov, čo bolo považované za vrchol statočnosti a rytierskeho umenia. Potom mu ale zúfalí nemeckí rytieri zabili koňa a nakoniec aj jeho. Plichta tak 28. septembra 1322 padol[19] a pochovaný bol toho istého roku v kostole Najsvätejšej Trojice v Prahe[5] alebo v podzemí kláštora v Panenskom Týnci.

Pozri aj: Adlarovci

V prameňoch sa objavuje na začiatku 14. storočia Plichta z Adlaru, ktorý sa vyskytuje v okolí Žerotína a je potomkom žerotínskych pánov. Na spojitosť so Žerotíncami poukazuje aj znak s orlicouí veľmi podobný znaku Žerotíncov aji pánov z Hořovic a to, že Adler je po nemecky práve orlica. Na konci tohto storočia je zmienený Valkoun z Adlaru držiaci na Šumave Víteň a časť Strážova a neskôr už držia Adlarovci statky v Čechách aj na Morave. Rod sa počas existencie sobášmi spojuje s pánmi z Čachrova, Mitrovic, Říčan, s Valdštejnovcami a Věžníkovcami a v 15. storočí sa rozdeľuje na dve vetvy, Valkounovci a Osovskí. Vetva Osovských vymiera Danielom Osovským z Adlaru koncom 16. storočia vetva Valkounovcov Václavom Janom Vojtěchom roku 1722.[20]

Z rodu Žerotínovcov vznikol tiež rod vladykov z Vraného. Podľa zmienky z roku 1228 im patrila časť Vraného a pod ich správou sa dedina rýchle rozrastala. Najstarším známym držiteľom dediny bol Bedřich z Vraného[21] (zmienka z 1340[22] a dochovaná pečať z 1356[21]). V 14. storočí sa rod vladykov z Vraného značne rozrástol. Niektorým jeho členom neostalo než sa spokojiť aj s drobnými statkami. Rod vladykovov z Vraného sa v tomto období rozdeľuje na niekoľko vetví.[22] Rod vladykov z Vraného prevzal od Žerotínovcov znak s orlicou, neskôr do nehu pribral ruku v zbroji s mečom.[21]

Moravskí Žerotínovci nie sú s českými Žerotínovcami nijak spriaznení. Olomouckí šľachticovia sa píšú podľa obce Žerotín na Olomoucku, českí podľa obce Žerotín na Lounsku.

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Žerotínové (Čechy) na českej Wikipédii.

• Zoznam českých šľachtických rodov

• Žerotínovci v článku týždenníka Svobodný hlas
• Erb Žerotínovcov
• Erb Adlarovcov