Mit brennender Sorge

Pius XI., v tej dobe ťažko chorý, encykliku sám nepísal, iba prekontroloval a snáď veľmi mierne upravil text, ktorý na jeho pokyn pripravili kardináli Faulhaber a Pacelli, pričom prvý vytvoril koncept textu a druhý previedol len niekoľko menších zostrujúcich zmien.[1] Encyklika sa zaoberala situáciou Cirkvi v Nemecku, popisovala jej ťažkú situáciu a masové porušovanie konkordátu zo strany Tretej ríše, aj keď nacizmus priamo nemenovala, ostro odsudzovala jeho filozofické základy, spočívajúce v rasizme a vypätom nacionalizme. Súbežne s touto encyklikou bola vydaná encyklika Divini redemptoris, ktorá odsúdila komunizmus.

Pretože hrozilo nebezpečenstvo, že nacisti znemožnia jej distribúciu a čítanie, nebola encyklika vopred ohlásená a po tajnom vytlačení a distribúcii bola na Kvetnú nedeľu (21. marca) 1937 čítaná v nemeckých kostoloch. Orgány nacistického Nemecka ju označili za útok proti nim a tvrdo zaútočili na Cirkev. Vrchol slovných reakcií prišiel v Goebbelsovom projave z 28. mája, v ktorom nemecký minister propagandy vyslovil na adresu Svätej stolice „posledné varovanie“ a označil ju za nepriateľskú mocnosť. Hitlerova vláda sa síce rozhodla, že pre likvidáciu Cirkvi nie je teraz tá správna doba, ale neváhala prikročiť k perzekúciám jednotlivcov podieľajúcich sa na distribúcii encykliky a radikálne obmedzila možnosti nemeckej Cirkvi informovať svojich veriacich a komunikovať so Svätou stolicou.

Encyklika bola celkovo vnímaná ako jasné odsúdenie nacizmu a ako takej sa jej textu dostalo masového rozšírenia a určitej podpory vo svete. Na druhej strane forma tejto podpory bola v drvivej väčšine iba slovná. Pius XI. i nemeckí katolíci boli týmto výsledkom veľmi sklamaní, pretože očakávali, že sa veci Cirkvi dostane vo svete oveľa väčšej a hmatateľnejšej podpory. Fakticky tak boli potvrdené názory tých, ktorí neverili, že otvorená kritika nacizmu zo strany pápeža môže niečo zmeniť.

Encyklika nepochybne viedla k vyostreniu prenasledovania Cirkvi v Nemecku a k perzekúciám jednotlivých osôb z radov radových veriacich, ktorým bola preukázaná účasť na jej rozšírení. Na druhej strane jej vydanie znamenalo, že žiadny uvedomelý katolík už nemohol ďalej považovať podporu nacizmu za zlučiteľnú s jeho vierou.

„Tí, ktorí povyšujú rasu, národ či niektorých z jeho konkrétnych foriem, predstaviteľa štátnej moci alebo iné základné prvky ľudskej spoločnosti na normu, ktorá prevyšuje všetko, vrátane náboženských hodnôt, prevracajú a falšujú poriadok vecí stvorených podľa Božej vôle.“ [2]

„Len povrchné duše môžu upadnúť do bludu, kedy hovoria o národnom Bohu a národnom náboženstve, len povrchné duše sa môžu pustiť do bláznivého pokusu uväzniť Boha, Stvoriteľa všetkého sveta, do hraníc jedného národa, telesnej obmedzenosti jednej jedinej rasy.“ [3]

1. František X. Halas: Fenomén Vatikán, Centrum pro studium demokracie a kultury, Brno 2004, ISBN 80-7325-034-9, str. 392.
2. Pius XI.: Mit brennender Sorge, překlad z František X. Halas: Fenomén Vatikán, Centrum pro studium demokracie a kultury, Brno 2004, ISBN 80-7325-034-9, str. 393
3. Pius XI.: Mit brennender Sorge podle Františka Schildbergera, dostupné http://sklenenykostel.net/joomla/index.php?option=com_content&task=view&id=455&Itemid=33

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Mit brennender Sorge na českej Wikipédii.

• Text encykliky v nemeckom jazyku
• Text encykliky v slovenskom jazyku
• Text encykliky v anglickom jazyku