Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič

Pamätná tabuľa na Šostakovičovom rodnom dome

Dmitrij Šostakovič sa narodil 25. septembra 1906 na Podolskej ulici v Sankt-Peterburgu ako druhé z troch detí v rodine inžiniera a chemika, milovníka hudby. Jeho matka bola výborná pianistka. Dmitrij bol už od detstva nadaný hudobník a prejavoval sa ako zázračné dieťa. V roku 1919 ho ako trinásťročného prijali na konzervatórium.

Vo vtedajšom ZSSR bol rozličným spôsobom obmedzovaný. Jeho starého otca odsúdili na doživotné nútené práce na Sibíri, jeho najbližšia rodina bola skôr liberálna. Na petrohradskom konzervatóriu však nakoniec vyštudoval hru na klavíri a skladbu. Začal skladať improvizácie k nemým filmom. Keď však roku 1926 uviedli jeho I. symfóniu f-mol, bolo jasné, že ide o jedného z najväčších géniov mladej skladateľskej generácie.

Jeho prvú operu Nos sovietski kritici označili za formalistickú. Jeho nasledujúca opera Lady McBeth mcenského okresu naopak zaznamenala fenomenálny úspech a spočiatku ju kritici i diváci prijali s nadšením. V Moskve bolo za päť mesiacov uvedených 94 predstavení a nasledovali významné inscenácie v zahraničí. Jedna z oficiálnych reakcií sovietskej kritiky uvádzala, že takúto operu "mohol napísať iba sovietsky skladateľ vychovaný v najlepšej tradícií sovietskej kultúry."[1] Obrat nastal v roku 1936, kedy jedno z moskovských predstavení opery navštívil sám Stalin. O dva dni na to vyšiel na prvej strane straníckeho denníka Pravda článok nazvaný "Zmätok namiesto hudby". Dielo v ňom bola tvrdo atakované a odsúdené napríklad slovami "spievanie bolo nahradené vrieskaním" a "schopnosť hudby ovládnuť masy bola obetovaná na oltári maloburžoázneho formalizmu."[2] Operu okamžite stiahli z repertoáru a nesmela sa hrať. Ideologicky podfarbená kritika zasiahla Šostakoviča na citlivom mieste a znamenala pre neho ranu, z ktorej sa nikdy úplne nespamätal, a priniesla mu tiež pretrvávajúci strach o svoju existenciu. Nasledujúce roky boli pre neho obdobím krízy, ktorú zachytil vo vysoko osobnej Symfónií č. 4, ktorá však mala premiéru až v roku 1961.

V roku 1937 zložil Symfóniu č. 5, ktorá bola konzervatívnejšia než jeho predchádzajúce diela a skladateľ sa ňou pokúsil politicky rehabilitovať, čo sa mu do veľkej miery podarilo. Dôkazom bola aj Stalinova cena, ktorú získal v roku 1941 za svoje Klavírne kvinteto. Zjednodušený hudobný štýl používal aj v ďalšom období tvorby. Jeho najznámejšia VII. symfónia s výraznými programovými prvkami je venovaná Leningradu, mestu v ktorom napísal nemalú časť tejto symfónie počas blokády. Kvôli okolnostiam, za akých vznikla a jej obsahu patrí medzi najpozoruhodnejšie diela 2. svetovej vojny. Premiéra VII. symfónie sa uskutočnila v auguste 1942 v Kujbyševe, kam bol z obliehaného mesta evakuovaný orchester Veľkého divadla. Symfónia sa čoskoro stala celosvetovou senzáciou a ikonickým dielom, symbolizujúcim odpor proti agresii a konečné víťazstvo.

Od roku 1943 žil Šostakovič v Moskve, kde pôsobil ako profesor na konzervatóriu. V jeho následnej tvorbe sa výrazne odrazili tragické vojnové udalosti, ktoré v tom čase zasiahli celú krajinu (VIII. symfónia, IX. symfónia, Husľový koncert a moll, a iné).

Po kritike vo februári 1948, kedy ho spolu s ďalšími skladateľmi znovu obvinili z formalizmu, ho režim donútil masovo skladať piesne k vtedajším oficiálnym filmom. Po Leningradskej symfónii napísal ešte ďalších osem. Všetky majú tragický podtón. Skladateľ zomrel v roku 1975 na rakovinu pľúc. Je pochovaný na Novodievčom cintoríne v Moskve.

Šostakovič bol veľmi citlivý, vnímavý a zraniteľný umelec. Veľký podiel na formovaní jeho osobnosti malo spoločenské ovzdušie stalinizmu a pocit permanentného strachu a vnútorných rozporov. Trpel preto hlbokými depresiami. Bol výrazne neurotický a labilný. Poľský skladateľ Krysztof Meyer ho výstižne opísal slovami, "jeho tvár bola vrece tikov a grimás".[3]

Všetkých svojich priateľov opakovane šokoval svojou geniálnou hudobnou pamäťou, bol schopný si zapamätať partitúru po jednom videní a poznal spamäti veľkú časť svetového repertoáru. Nad svojimi kompozíciami najskôr dlho premýšľal a premietal si ich v mysli, až potom si sadal k notovej osnove, pričom komponoval veľmi rýchlo, priam s mozartovskou ľahkosťou a málokedy svoje diela opravoval. Vo voľnom čase rád čítal ruskú literatúru a bol vášnivým hráčom kartových hier, v ktorých však vyhrával zriedkavo. Zvláštnym rysom bola chorobná posadnutosť čistotou, poriadkom a presnosťou. Až do konca života bol silným fajčiarom. Napriek nenávisti ku komunistickému režimu v ZSSR miloval Rusko a bol veľkým patriotom.

Šostakovič patrí dodnes medzi najkontroverznejšie postavy hudobných dejín. Napriek tomu, že niet pochýb o hodnote a kvalite jeho diela, vedú sa polemiky o jeho morálnej zodpovednosti a úlohe popredného umelca ZSSR. Jeho postavenie však bolo premenlivé. V roku 1936 po premiére opery Lady McBeth mcenského okresu ho tvrdo kritizovali v periodiku Pravda a operu odsúdili ako „primitívnu a vulgárnu“.[4] Jeden z najtvrdších útokov prišiel v roku 1948, kedy ho na základe Ždanovovej doktríny spolu s ďalšími skladateľmi obvinili z formalizmu.[5] V ďalších desaťročiach ho však v Sovietskom zväze vnímali prevažne pozitívne a dokonca oslavovali. Jeho verejné vyhlásenia k svojim dielam boli vždy v súlade s oficiálnou politikou strany. Na Západe ho preto po druhej svetovej vojne vnímali ako skladateľa v službách režimu. Obrat nastal v roku 1975 (rok po Šostakovičovej smrti, kedy v USA vyšla kniha Testimony ruského emigranta, muzikológa Solomona Volkova, ktorý ju prezentoval ako Šostakovičove spomienky a názory, ktoré zachytil v priamych rozhovoroch s ním. Autenticita knihy je však spochybňovaná a dodnes sa nepovažuje za jednoznačne dôveryhodný zdroj.[6] Ide však skôr o niektoré textologické problémy v súvislosti so vznikom Pamätí a ich prepašovaním na Západ; autenticita Pamätí ako celku spochybňovaná nie je.[7] Napriek tomu však obsah knihy a neskoršie svedectvá Šostakovičových priateľov a súčasníkov v emigrácií prispeli k dôkladnému prehodnoteniu vnímania Šostakovičovej osoby ako skrytého disidenta, ktorý pociťoval hlboký odpor voči totalite, v ktorej žil. Šostakovič naďalej zostáva do veľkej miery záhadnou postavou hudobných dejín, predovšetkým kvôli faktu, že nezanechal takmer žiadnu súkromnú korešpondenciu ani spisy a jediným zdrojom tohto druhu ostáva sporná Volkovova kniha a svedectvá ľudí, ktorí ho poznali. Ďalšou komplikáciou je fakt, že jeho oficiálne a medializované vyhlásenia k jeho dielam často ostro kontrastujú s osobným presvedčením, ktoré prezentoval v kruhu blízkych a priateľov.

"Zajtra budem mať 62 rokov. V tomto veku sa ľudia radi hrdia a na otázku: 'Keby ste mali prežiť ešte jeden život, ako by ste chceli prežiť svojich 62 rokov, rovnako ako tentokrát?' - odpovedajú: 'Áno, iste, boli tu síce neúspechy, boli choroby, ale celkovo by som si prial žiť ako doteraz.' Ale ja by som na takto položenú otázku odpovedal: 'Nie! Nie! Tisíckrát nie!...' " (z knihy Solomona Volkova: Svědectví. Paměti Dmitrije Šostakoviče)

Z viac než 150 skladateľových prác sa dosiaľ hrajú: 15 sláčikových kvartet, klavírny cyklus 24 prelúdií a fúg, piesňové cykly Zo židovskej ľudovej poézie, Satiry, Suita na slová Michelangelove a mnohé iné diela. Ťažiskom jeho tvorby sú predovšetkým symfónie, ktoré z neho urobili jedného z najväčších klasikov 20. storočia.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič

• Video, Šostakovič na skúškach svojej opery Nos v roku 1975