Ľudovít Okánik

ThDr. Ľudovít Leopold Okánik (* 15. august 1869, Skalica – † 21. marec 1944, Bratislava, pochovaný v Skalici) bol slovenský politik, cirkevný hodnostár, signatár Martinskej deklarácie.

Ľudovít Okánik
slovenský politik, cirkevný hodnostár
Narodenie	15. august 1869 Skalica, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	21. marec 1944 (74 rokov) Bratislava, Vojnová SR
Odkazy
Commons	Ľudovít Okánik
Politický portál  Biografický portál

Narodil sa ako prvorodené dieťa mokrohájskeho notára Františka Okánika a Márie, rod. Franczen, v Skalici č. p. 270. Druhé krstné meno Leopold dostal po svojom krstnom otcovi – koválovskom farárovi Leopoldovi Hrachovskom. Základnú školu absolvoval v rodisku. Študoval na gymnáziu v Skalici a Ostrihome. Teológiu vyštudoval v Ostrihome a na univerzite v Budapešti. 21. decembra 1891 bol vysvätený za kňaza. V rokoch 1890 – 1892 a 1895 – 1896 pôsobil ako učiteľ na učiteľskom ústave v Ostrihome, kde vyučoval nemčinu. Po vysvätení pôsobil ako chórový kaplán ostrihomskej kapituly. V roku 1899 sa vrátil do Skalice, kde sa stal farárom.

V Skalici začal spolupracovať s Pavlom Blahom. Podieľal sa na zakladaní slovenských kruhov, úverových spolkov, potravných družstiev. Venoval sa cirkevnej náboženskej publicistike. V roku 1910 sa neúspešne pokúšal kandidovať do Uhorského snemu.

Počas prvej svetovej vojny udržiaval styky s českou Maffiou. Na jar roku 1918 patril medzi iniciátorov vytvorenia Slovenskej národnej rady. 30. októbra 1918 sa zúčastnil zhromaždenia v Martine, kde podpísal Martinskú deklaráciu.

Bol členom Revolučného národného zhromaždenia od novembra 1918 do januára 1919, keď prevzal úrad nitrianskeho župana. V tejto funkcii pôsobil do roku 1920. Od roku 1921 bol kanonikom a apoštolským protonotárom v Bratislave. V rokoch 1923 – 1929 sa ako primátor Bratislavy zaslúžil o rýchly rozvoj mesta. V roku 1923 sa podieľal na založení Mestskej sporiteľne v Bratislave, ktorej bola 24. júla 1923 vydaná koncesia. V roku 1925 bol zvolený za senátora do Národného zhromaždenia za agrárnu stranu, ale v máji 1926 sa mandátu vzdal. Od roku 1930 pôsobil ako farár farnosti sv. Martina v Bratislave. Za druhej svetovej vojny sa stiahol z verejného života.

Bol spoluzakladateľom časopisu Pokrok (1903), Slovenských ľudových novín (1919) a Katolíckych novín (1940). Vydal štúdiu z kanonického práva. Bol autorom príležitostných dramatických hier s náboženskými motívmi (Narodenie Pána, 1900; Víťazstvo Mesiáša, 1901; Príchod Spasiteľa, 1902; Štedrý večer, 1903; Mária zvíťazila, 1919) či s dôrazom na národné uvedomenie (Dedinský kovár, 1907). V prozaickom diele Povesti hradu nitrianskeho (Skalica 1921) podal v zjednodušenej náučnej podobe svoje predstavy o historických udalostiach a osobnostiach z obdobia Veľkej Moravy.