Čilský zázrak

V roku 1973, tesne po zvrhnutí prezidenta Salvadora Allendeho, zápasilo Čile s poklesom HDP, nedostatkom menových rezerv a hyperinfláciou, ktorá dosahovala až 700%.[2]

Ekonomické reformy boli navrhnuté a uskutočnené skupinou čilských ekonómov známych pod prezývkou Chicago Boys, ktorú získali svojim štúdiom na University of Chicago. Plán mal 3 ciele: ekonomickú liberalizáciu, privatizáciu štátneho majetku a stabilizáciu inflácie. Úvodné reformy, boli implementované v troch etapách – v rokoch 1974 – 1983, 1985 a 1990.[2] Naďalej prehlbované však boli aj po Pinochetovom odchode z čela krajiny.[3]

V období 1985 – 1996 dosiahol priemerný rast HDP krajiny 5%.[4] Miera inflácie sa postupne znižovala až na úroveň 1,5% v roku 2010.

V sociálnej oblasti bolo na prelome tisícročí percento obyvateľov žijúcich v chudobe znížené na 20% a v r. 2009 už len na 10%. Novorodenecká úmrtnosť klesla (v prepočte na 1000 živonarodených) z úrovne 76.1 v roku 1970 na 9.6 úmrtí v r. 2000.[5]

Masívny ekonomický rozmach Čile tiež viedol k prijatiu historických hospodárskych zmlúv s hospodársky najsilnejšími krajinami a spolkami sveta – v r. 2002 s EÚ, v priebehu ďalších dvoch rokov s USA a Kórejskou republikou a v r. 2006, ako prvá krajina Latinskej Ameriky, s Čínou.

11. januára 2010 získalo Čile, ako prvá krajina juhoamerického kontinentu, miesto v OECD – organizácii združujúcej najbohatšie krajiny sveta.[6]