Za slovenským ľudom

Profesor Karol Plicka na podnet Leoša Janáčka a Vítězslava Nováka začal v roku 1924 pracovať pre Maticu slovenskú ako zberateľ hudobného folklóru. Spočiatku zaznamenával fotoaparátom, no čoskoro so sebou začal nosiť aj filmovú kameru. Od roku 1926 do roku 1928 cestuje po Slovensku a zbiera materiál, ktorý potom transformuje do svojho debutového dlhometrážneho filmu Za slovenským ľudom.

„Korene Plickovej tvorby vo fotografii určoval príklon k povojnovému novoromantizmu, príbuznosť s vtedajším výtvarným úsilím, najmä s dielom Martina Benku. Iným zdrojom jeho poetiky bolo fotografické dielo Pavla Socháňa, vplyv európskeho literárneho naturalizmu a skúsenosť českého non-fiction filmu. Ten už prekonal etapu poloamatérskych pokusov, v dvadsiatych rokoch sa konštituoval cez pravidelnú produkciu rôznych výrobní a zaujal radom tvorcov.“[1] V knihe Dejiny slovenskej kinematografie 1896-1969 popisuje vplyv na Plickovu tvorbu filmový historik Prof. Václav Macek, CsC.

„Prišiel som do tejto krajiny s predsavzatím objavovať tú pravdu o živote ľudu, ktorú vie vysloviť iba umenie.“ K. Plicka[2]

Literárny scenár ku snímke bol schválený 28. 11. 1928. Národopisný dokumentárny film, ktorý predstavuje ľudovú architektúru, kroje, prácu, zvyky, tance a iné prejavy tradičného života na slovenskej dedine. Zachytáva obce Zliechov, Košecké Rovné, Čičmany, Púchov, Rajecká Lesná, Hrochoť, Važec, Batizovce, Polomka, Nižný Hrabovec, Ždiar, Heľpa a i.[3]

Ľubica Kázmerová v decembri 1999 pre denník Pravda píše: „...nezaznamenával si len piesne, ale fotoaparátom dokumentoval aj ich nositeľov, spolu s autentickosťou a malebnosťou miest, kde sa s nimi stretával. Paralelná tvorba fotografických snímok s popisom slúžili najskôr ako doplňujúci obrazový záznam, ale postupne sa fotografovanie stalo významnou zložkou Plickovho kreatívneho života. Jeho úsilie v čase pôsobenia v Matici slovenskej viedlo k založeniu archívu dokumentárnych fotografií, ktorý obsahuje niekoľko tisíc záberov ...Impulzom k vytvoreniu filmového záznamu, ako si spomína, bola hravosť folklórneho prejavu detí v Heľpe, ktorá si v umelcových očiach žiadala viac než fotografické stvárnenie. Film chápal nielen ako prostriedok na zachovanie záznamu detských hier, tradičných obradov, sviatočných zvykov, osobitej ľudovej architektúry, ktoré boli neodmysliteľnou súčasťou života roľníka či remeselníka v slovenskej dedine, ale tiež ako prostriedok umeleckého výrazu. Nasnímaný materiál sústredil do viacerých etnografických filmov. Prvým bol film Za slovenským ľudom, spracovaný v druhej polovici dvadsiatych rokov...“[4]

Kamera, v období, ktoré zaznamenával, bola v slovenských dedinách absolútnou raritou. Nebolo preto jednoduché získať si dôveru najmä u starších ľudí. Ešte zložitejšie to bolo s financiami a technickým vybavením. „V roku 1926 Plicka kúpil pre divíziu Československého červeného kríža v Turčianskom Sv. Martine od Karla Smrža filmovaciu kameru značky Pathé. Odvtedy mohla Matica okrem zapisovania ľudových piesní a fotografovania krojov filmovať ľudové slávnosti a zvyky."[5] Jeho debut vznikol aj vďaka podpore prvého prezidenta Československa Tomáša Garrigua Masarika.

„200 000 korún podpory venoval v roku 1928 prezident na film, ktorý mal zachytiť obrazy zo života ľudu na východnom Slovensku, ale aj inde...“ na konci šesťdesiatych rokov píše Kveta Bednárová a dodáva: „Film má dĺžku 2000 metrov a vzbudzuje neobyčajný záujem domácich, ale aj zahraničných odborníkov. Prosím, dôkazy – dvakrát Praha: Medzinárodný kongres ľudového umenia a Medzinárodný kresliarsky kongres.“[6]

To, že bol film veľmi dobre prijatý kritikou a divákmi dokladajú dobové literárne reakcie, z ktorých dodnes čerpajú filmoví historici. „Dielo je počiatkom programovej tvorby Matice slovenskej, ktorá si predsavzala dokumentovať filmom miznúce etnografické javy a zároveň konštituovať národnú kinematografiu. Pretože sa toto predsavzatie uskutočnilo pod strechou vrcholnej kultúrnej inštitúcie, vo vtedajších pomeroch živnostenského podnikania, bola to snaha neuveriteľne prezieravá a progresívna. V súlade s týmito cieľmi prekročil Plickov film hranice etnografickej dokumentácie. Podarené spojenie národopisných faktov a estetických obrazových hodnôt vzbudilo zaslúžený obdiv etnografov i výtvarníkov – ako je možné posúdiť z dobovej tlače aj zachovalých častí filmu.“[7]

„Premiéru mal v roku 1928 a sprevádzal ho veľký ohlas verejnosti. Odborné kruhy ho oceňovali ako z hľadiska národopisného, tak i umeleckého. Film však obmedzene premietali iba v niekoľkých mestách. Nevedno, či preto, aby si ho verejnosť nevykladala ako odhaľovanie zaostalosti a tým degeneráciu Slovenska, alebo ho chceli skutočne prezentovať predovšetkým v zahraničí. Tam kdesi, za ‚veľkou mlákou‘ sa film nenávratne stratil.“[8]

„Nezachoval sa, ale vieme, že mal úspech v zahraničí a vtedajšia kritika ho vysoko oceňovala. Vyzdvihovala hlavne jeho výtvarnú zložku a úspešné spojenie dokumentárneho záznamu s umeleckým zobrazením.“[2]

Z filmu sa zachovalo iba torzo vynášania Moreny, detské hry a sekvencia s gajdošom z Heľpy.

V jeho ďalšej tvorbe bol mimoriadne úspešný. V roku 1929 uviedol film Po horách, po dolách, ktorého názov odvodil z básní Štefana Krčméryho. Ten získal ocenenie vo Florencii aj Benátkach. Jeho vrcholným a najslávnejším filmovým dielom bola snímka Zem spieva z roku 1933.

• Za slovenským ľudom v Česko-Slovenskej filmovej databáze