Po horách, po dolách

Film sa premietal asi v 50 kinách na Slovensku čo v tom období predstavovalo len 25 % vtedajšej kinofikácie. Premiéra filmu sa uskutočnila v Prahe 7. decembra 1929 (v Bratislave až v roku 1931) a neskôr sa premietala v Kyjove a Vysokom Mýte. Z filmu bola v roku 1931 vyrobená druhá zrevidovaná verzia s metrážou 1 811 metrov (pôvodná metráž filmu bola cca 1 800 – 2 000 metrov). Snímku si natočil Plicka sám, kamerou značky Šlechta, ktorú získal od Matice slovenskej. V roku 1933 bol film odoslaný matičnému odboru do Petrovca v Juhoslávii na distribúciu medzi tamojších Slovákov a tam natrvalo zostal. Snímku financovala Matica slovenská.[1]

Približne hodinový dokument zaznamenáva ľudovú architektúru, kroje, detské hry, obrady, zvyky (vynášanie moreny, dožinky) a iné národopisné a folklórne osobitosti slovenského ľudu. Snímka obsahuje aj poetické medzititulky. Karol Plicka chápal film nielen ako prostriedok na zachovanie záznamu detských hier, tradičných obradov, sviatočných zvykov, osobitnej ľudovej architektúry, ktoré boli neodmysliteľnou súčasťou života roľníka či remeselníka v slovenskej dedine, ale tiež ako prostriedok umeleckého výrazu. Nasnímaný materiál Plicka sústredil do viacerých etnografických filmov. Prvým bol Za slovenským ľudom, kde kládol veľký dôraz na estetickú stránku. Film Po horách, po dolách obsiahol teritoriálne veľkú časť Slovenska a tiež Podkarpatskú Rus, ktorá bola súčasťou vtedajšieho Československa. Konkrétne sa natáčalo v obciach Važec, Čičmany, Zliechov, Hrochoť, Heľpa, Ždiar.[2] Ani druhý Plickov celovečerný film Po horách, po dolách (1929) však nezapadá do rámca dokumentárnej tvorby v užšom zmysle slova. Všetky určujúce aspekty diela – strih, skladba, réžia – sa podriaďujú odborne dokumentačným cieľom. Iba výrazná kameramanská štylizácia sa vymyká z tohto prístupu. Plickov film opäť považovali za príklad "v odbore vedeckého filmu". Autorsky výrazne štylizované a monumentalizujúce zábery nesprevádza rovnako zodpovedné esteticky premyslené komponovanie celku. Film sa rozpadá na rad samostatných, veľmi voľne súvisiacich častí. Aj vnútri jednotlivých sekvencií prevláda opis akcie, nie výpoveď o jej podstate, súvislostiach či esteticko-emocionálnych hodnotách. Parciálnym prínosom diela je využívanie polodetailov a detailov ako funkčných prvkov filmovej vyjadrovacej štruktúry. Úsilie o vznik slovenského dokumentárneho filmu úspešne zavŕšila snímka Zem spieva (1933).[3]

Pri zvážení podmienok, za akých Plickove filmy vznikali, ich medzinárodné ocenenia sú viac než úspechom. Filmová kamera v čase pôsobenia Karola Plicku bola totiž v slovenských dedinách niečím nepoznaným. Nebolo jednoduché získať si najmä starších ľudí. Avšak Plicka si touto snímkou získal nie len ocenenie od verejnosti, ale aj ďalšiu podporu Matice slovenskej pri príprave na svoje vrcholné dielo Zem spieva.

• 1932 Zlatá medaila na Medzinárodnej výstave fotografického umenia vo Florencii
• 1932 Zlatá medaila na benátskom festivale za najlepší dokumentárny film a kameru[4]

1. Po horách, po dolách [dokumentárny film] Databázy Slovenského filmového ústavu [online]. www.skcinema.sk, [cit. 2018-01-12]. Dostupné online.
2. Po horách, po dolách [dokumentárny film] [online]. Slovenská filmová databáza, www.skcinema.sk, [cit. 2018-01-12]. Dostupné online.
3. MACEK, Václav; PAŠTÉKOVÁ, Jelena. Dejiny slovenskej kinematografie 1896-1969. 2. rozš. vyd. Bratislava : Slovenský filmový ústav, 2016. 621 s. ISBN 978-80-85739-68-8.
4. JUHAS, Jakub. JankoHrasko.sk • slovenský folklór • rádio • televízia – Karol Plicka [online]. JankoHrasko.sk • slovenský folklór • rádio • televízia, [cit. 2018-01-12]. Dostupné online.

• Po horách, po dolách v Česko-Slovenskej filmovej databáze