Wolfgang Stegmüller
Wolfgang Stegmüller (* 3. jún 1923, Natters, Rakúsko – † 1. jún 1991, Mníchov, Nemecko) bol rakúsko-nemecký filozof. Zaoberal sa predovšetkým teóriou poznania, filozofiou vedy a analytickou filozofiou. Jeho najznámejším dielom sú viaczväzkové Hauptströmungen der Gegenwartsphilosophie (Hlavné prúdy súčasnej filozofie).
| Wolfgang Stegmüller | |||
| rakúsko-nemecký filozof | |||
| Narodenie | 3. jún 1923 Natters, Rakúsko | ||
|---|---|---|---|
| Úmrtie | 1. jún 1991 (67 rokov) Mníchov, Nemecko | ||
| Alma mater | Universität Innsbruck | ||
| |||
Životopis
Študoval na univerzite v Innsbrucku ekonómiu a filozofiu. V roku 1945 získal doktorát z ekonomických vied a v roku 1947 aj doktorát z filozofie.
V roku 1949 sa habilitoval v odbore filozofia. Témou jeho habilitačnej práce bolo Bytie, pravda a hodnota v súčasnej filozofii.
Po ročnom pobyte na University of Oxford sa v roku 1954 vrátil späť do Innsbrucku, kde bol v roku 1956 vymenovaný za mimoriadneho profesora filozofie. V nasledujúcom období pôsobil aj ako hosťujúci profesor na univerzitách v Kieli a Bonne.
V roku 1958 sa stal riadnym profesorom filozofie, logiky a filozofie vedy na Ludwig-Maximilians-Universität v Mníchove. V rokoch 1977 až 1979 bol dekanom Fakulty filozofie, teórie vedy a štatistiky. V zimnom semestri 1962/1963 a v letnom semestri 1964 pôsobil ako hosťujúci profesor na University of Pennsylvania.
Stegmüller bol od roku 1966 korešpondentom Rakúskej akadémie vied,, od roku 1967 členom Bavorskej akadémie vied a od roku 1972 členom Medzinárodného filozofického inštitútu v Paríži.
V roku 1989 mu jeho alma mater Universität Innsbruck udelila čestný doktorát.
V roku 1990 bol emeritovaný, zároveň sa však stal čestným predsedom Spoločnosti pre analytickú filozofiu.
Zomrel 1. júna 1991 v Mníchove. Pochovaný je v obci Gräfelfing, neďaleko Mníchova.[1]
Spoločnosť pre analytickú filozofiu udeľuje od roku 1994 vybraným mladým vedcom Cenu Wolfganga Stegmüllera.
Priamo u Stegmüllera sa habilitovalo desať z jeho žiakov.[2] Hoci nemožno hovoriť o akejsi „Stegmüllerovej filozofickej škole“, predsa malo jeho myslenie veľký vplyv na nasledujúce generácie filozofov. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že spoločným znakom Stegmüllerových žiakov je dôraz na intencie analytickej filozofie.
K Stegmüllerovým žiakom patrili aj Wolfgang Röd (* 1926 – † 2014) a Julian Nida-Rümelin (* 1954).
Oblasti záujmu
V roku 1948 sa prostredníctvom Karla Poppera (1902 – 1994) bližšie zoznámil s logickým pozitivizmom – filozofickým smerom, ktorý bol v Nemecku po skončení Druhej svetovej vojny takmer neznámy. Následne sa venoval predovšetkým štúdiu filozofie Rudolfa Carnapa (1891 – 1970). Politické a antimetafyzické tézy tzv. Viedenského krúžku si však Stegmüller nikdy neosvojil. Svoj príklon ku Carnapovým pozíciám odôvodňoval tým, že predstavujú akúsi zlatú strednú cestu medzi Wittgensteinovým tvrdením o nemožnosti prísne vedeckej filozofie a Popperovým popieraním významu filozofie jazyka. Svojimi publikáciami Stegmüller významne prispel k rozvoju a popularizácii analytickej filozofie a filozofie vedy v nemecky hovoriacich krajinách.
O štyroch problémoch teórie poznania, mimochodom, centrálnych témach jeho neskorších prác, sa Stegmüller po prvýkrát zmienil už vo svojej inauguračnej prednáške. Boli to:
- problém indukcie
- problematika samotnej elementárnej skúsenosti
- problematika teoretických pojmov
- problematika vedeckého vysvetlenia.
Stegmüllerovo pole pôsobnosti bolo mimoriadne široké, zahŕňalo množstvo filozofických disciplín. Okrem nespočetných prác k problematike súčasnej filozofie nemožno nespomenúť jeho publikácie v oblasti základov logiky, teórie poznania a filozofie vedy.
Logika
Svojimi knihami Das Wahrheitsproblem und die Idee der Semantik (Problematika pravdy a idea sémantiky, 1957) a Unvollständigkeit und Unentscheidbarkeit (Neúplnosť a nerozhodnuteľnosť, 1959) sprístupnil nemecky hovoriacim čitateľom sémantiku a logiku Alfreda Tarskeho a Rudolfa Carnapa, ako aj príspevky Kurta Gödela v oblasti matematickej logiky. Ďalšími významnými prácami Wolganga Stegmüllera na poli logiky je článok Die Antinomien und ihre Behandlung (Antinómie a ich spracovanie, 1955) a spoluautorstvo knihy Strukturtypen der Logik (Štruktúrne typy logiky, 1961).
Teória poznania
Jedným z najznámejších diel Wolfganga Stegmüllera je kniha Metaphysik, Skepsis, Wissenschaft (Metafyzika, skepsa, veda) z roku 1954, v ktorej predstavil epistemiologické základy týchto troch oblastí. Poukázal v nej na skutočnosť, že hľadanie epistemiologických základov nevyhnutne vedie k samotnému „problému dôkazu“, ktorý je podľa neho neriešiteľný. Stegmüller vylúčil aj riešenie založené na preukázaní samorozpornosti univerzálnej epistemiologickej skepsy, aj za predpokladu, že by bola táto samorozpornosť skutočná. Stegmüller napokon prišiel k záveru, že univerzálny epistemiologický skepticizmus je možné zastávať bez rozporu (sic!) za predpokladu, že sa zriekneme zdôvodnenia tohto postoja. Napriek neriešiteľnosti „problému dôkazu“ sú podľa Stegmüllera pre metafyziku i vedu ako takú nepostrádateľné určité bazálne (epistemiologické) predpoklady. Prísne vzaté – metafyziku ako aj vedu možno považovať v princípe za nezdôvodnené, ich základom je v konečnom dôsledku iracionálne rozhodnutie či predpoklad.
Vo svojich dielach sa vysporadúval aj s fenomenalizmom. V publikácii Der Phänomenalismus und seine Schwierigkeiten (Fenomenalizmus a jeho ťažkosti) z roku 1958 poukázal na slabé miesta tohto filozofického smeru, ktoré v konečnom dôsledku bránia konzekventnej realizácii jeho programu v praxi.
Filozofia vedy
Je považovaný za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov filozofie vedy v druhej polovici 20. storočia. Taktiež nemožno nespomenúť jeho zásluhy o popularizáciu tém filozofie vedy a analytickej filozofie v širokom spektre nemecky hovoriacich čitateľov.
Stegmüllerovo pôsobenie na poli filozofie vedy zásadným spôsobom ovplyvnili dve knihy dvoch významných amerických fyzikov a súčasne filozofov – The Structure of Scientific Revolutions (Štruktúra vedeckých revolúcií) z roku 1962, ktorej autorom bol Thomas S. Kuhn, a The Logical Structure of Mathematical Physics (Logická štruktúra matematickej fyziky) z roku 1971 z pera Josepha D. Sneeda.
Kuhnova kniha uvrhla Stegmüllera, podľa jeho vlastných slov, na dlhý čas do hlbokej filozofickej krízy. V Sneedových tézach však Stegmüller videl východisko z dobovej krízy (vedeckého) racionalizmu ako aj primeranú odpoveď na problém teoretických pojmov. Sneedove myšlienky sa neskôr stali základným kameňom tzv. vedecko-teoretického štrukturalizmu (Wissenschaftstheoretischer Strukturalismus) – významného smeru v rámci súčasnej filozofie vedy, o rozvoj ktorého sa v neposlednom rade pričinil aj Stegmüller a viacerí jeho spolupracovníci.
Výber z diela
- Hauptströmungen der Gegenwartsphilosophie. 1952. (Aktuálne posledné je štvorzväzkové vydanie z roku 1989)
- Metaphysik – Skepsis – Wissenschaft. 1954.
- Sprache und Logik. In: Studium Generale, Band 9, 1956.
- Das Universalienproblem, einst und jetzt. 2 časti. In: Archiv für Philosophie (Stuttgart), Band 6, 1956; Band 7, 1957.
- Das Wahrheitsproblem und die Idee der Semantik. 1957.
- Unvollständigkeit und Unentscheidbarkeit. Die metamathematischen Resultate von Gödel, Church, Kleene, Rosser und ihre erkenntnistheoretische Bedeutung. 1959.
- Glauben, Wissen und Erkennen. 1965.
- Einheit und Problematik der wissenschaftlichen Welterkenntnis. 1967.
- Der Phänomenalismus und seine Schwierigkeiten. 1969.
- Aufsätze zur Wissenschaftstheorie. 1970.
- Aufsätze zu Kant und Wittgenstein. 1970.
- Probleme und Resultate der Wissenschaftstheorie und Analytischen Philosophie
- Band I: Erklärung-Begründung-Kausalität. 1983.
- Band II: Theorie und Erfahrung. 1974.
- 1. Teilband: Theorie und Erfahrung. 1974.
- 2. Teilband: Theorienstrukturen und Theoriendynamik. 1985.
- 3. Teilband: Die Entwicklung des neuen Strukturalismus seit 1973. 1986.
- Band III: Strukturtypen der Logik. 1984.
- Band IV: Personelle und statistische Wahrscheinlichkeit. 1973.
- 1. Halbband: Personelle Wahrscheinlichkeit und rationale Entscheidung. 1973.
- 2. Halbband: Statistisches Schließen – Statistische Begründung – Statistische Analyse. 1973.
- Das Problem der Induktion. Humes Herausforderung und moderne Antworten. 1975.
- The Structure and Dynamics of Theories. 1976.
- Rationale Rekonstruktion von Wissenschaft und ihrem Wandel. 1979.
- Neue Wege der Wissenschaftsphilosophie. 1979.
- The Structuralists View of Theories. 1979.
- Philosophy of Economics. Springer. 1982.
- Kripkes Deutung der Spätphilosophie Wittgensteins. Kommentarversuch über einen versuchten Kommentar. 1986.
Literatúra
- HEMPEL, C. G. – PUTNAM, H. – ESSLER, W. K. Methodology, Epistemology, and Philosophy of Science: Essays in Honour of Wolfgang Stegmüller on the Occasion of his 60th Birthday, June 3rd, 1983. Reprinted ... Journal Erkenntnis, Vol. 19, Nos. 1,2 and 3. Springer Verlag, 1983. ISBN 90-277-1646-3.
- KLEINKNECHT, R. Nachruf auf Wolfgang Stegmüller. In: Journal for General Philosophy of Science, Vol. 24. 1993. s. 1 – 16.
- Wolfgang Stegmüllers Erbe(n). Ein Gespräch zwischen Franz von Kutschera, Carlos Ulises Moulines, Wolfgang Spohn und Hans Rott. Information Philosophie, 2. 2004. s. 110 –115.
Referencie
- OTTO-RIEKE, Gerd. Gräber in Bayern. München : [s.n.], 2000. S. 26.
- KLEINKNECHT, Reinhard. Nachruf auf Wolfgang Stegmüller. Journal for General Philosophy of Science, Vol. 24, roč. 1993, čís. 1, s. 2.
Externé odkazy
Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Wolfgang Stegmüller na nemeckej Wikipédii.