Viereckschanze

Viereckschanze (-nem. slovo, [vyslov: fírekšance], doslova; štvoruholníkový val, nemecké množné číslo: Viereckschanzen; iné názvy: štvoruholníkové valy[1], [za predpokladu, že ide o svätyňu:] (keltská) svätyňa štvoruholníkového typu[2]) je v archeológii štvoruholníkový areál ohraničený valmi v západnej a strednej Európe z laténskej doby.

Replika Kamennej hlavy heroa nájdenej vo viereckschanze pri Mšeckých Žehroviciach

Pre tieto objekty je charakteristický štvorcový až obdĺžnikový tvar o strane 50 – 200 m, rozloha okolo 1 ha, ohradenie sypaným valom bez vnútornej konštrukcie a vonkajšou priekopou so šikmými stenami (rez má tvar písmena "V"), vchod do areálu sa javí ako prerušenie valu, ale nie priekopy.[3] Vnútri ohradenia sa nachádzajú stopy po polozemniciach aj väčších nadzemných stavbách. Väčšina plochy však bola nezastavaná. V niektorých prípadoch sa vnútri ohradenia nachádzajú zahĺbenia – interpretované niekedy ako kultové šachty, ktoré mohli slúžiť pri obetovaní, alebo ako miesto pre odloženie použitých kultových predmetov.[4] U skúmaných šácht bola zistená hĺbka niekedy až niekoľko desiatok metrov (napr. Holzhausen pri Mníchove – 35 m).

Rozšírenie

Tieto typické terénne útvary sa objavujú hojne v neskorej dobe laténskej od Francúzska až do strednej Európy s ťažiskom v južnom Nemecku. Riedko sa vyskytujú aj v Čechách, kde sú najlepšie preskúmaným objektom štvoruholníkové valy pri Mšeckých Žehroviciach a Markvarticiach. Mimo ohradenia pri Mšeckých Žehroviciach sa nachádzala jama so zlomkami známej laténskej antropomorfnej kamennej skulptúry. Tento areál je interpretovaný ako sídlo elity, pričom skulptúra ​​indikuje adoráciu miestneho heroa.

Na Morave je známa doteraz iba jediná, zatiaľ nepreskúmaná Viereckschanze, a to pri Ludéřove na Olomoucku, ktorá v prípade, že výskum potvrdí (už teraz však veľmi pravdepodobne) laténsky vek objektu, by bola najvýchodnejšie položenou "Viereckschanzou" v Európe vôbec.

Charakteristické znaky

Štvorcový alebo obdĺžnikový priestor s rozmermi strán cca 50 – 200 m a výmerou do 2,5 ha, orientovaný podľa svetových strán, uzatvárajú v rohoch vyvýšené hlinené sypané valy bez vnútornej konštrukcie s priekopou o priereze v tvare písmena V. Na jednej strane (nie severnej) býva vo vale zrejmé prerušenie pre vstup, pričom však nebýva prerušená priekopa; uprostred či pri niektorej zo strán býva zistená hlboká šachta; zástavba, ak je zistená, býva riedka. Budované boli na miestach s ďalekým výhľadom a aspoň v Česku na okraji vtedy osídleného priestoru.

Datovanie a interpretácia

Štvoruholníkové valy sú datované do 2. – 1. storočia pr. Kr. a dlho panoval názor, že sú to svätyne s obetnými šachtami a chrámami. V súčasnej dobe však prevažuje mienka, že ide o opevnené obytné dvorce, napriek tomu však je sotva možné považovať ich za bežné sídla. Skôr môžeme predpokladať, že ich obývali jedinci alebo skupiny výnimočného postavenia – mohli to byť iste veľmoži alebo druidi, patriaci ku keltskej elite; tomu by konečne zodpovedali aj niektoré nálezy, ktorým môžeme priznať kultový charakter (napr. kamenná hlava Heroa zo Mšeckých Žehrovíc, drevené plastiky jeleňov z Fellbach-Schmiedenu v Bádensku-Würtembersku apod.). Interpretácia týchto objektov je však stále neistá.

Referencie
  1. KOŠNAR, Lubomír. Německo-český archeologický slovník. [s.l.] : Univ. Karlova v Praze, Nakl. Karolinum, 2005. 263 s. ISBN 978-80-246-0959-1. S. 219.
  2. Encyklopédia archeológie, Bratislava:Obzor, 1986, S. 411-412, 311
  3. Venclová, N. Archeologie pravěkých Čech 7 – Doba Laténská, str.35, Praha 2008
  4. Náboženství Keltů: Posvátná místa. Archeolog.cz: Katalog archeologických památek na území ČR [online]. 2009, 25.6. [cit. 2012-05-09]. Dostupné z: http://www.archeolog.cz/encyklopedie/keltske-nabozenstvi/

Pramene
  • Jana Čižmářová, 2004: Encyklopédia Keltov na Morave av Sliezsku. Praha. Str. 48.
  • Jiří Waldhauser 2001: Encyklopédia Keltov v Čechách. Praha. Str. 96 – 98.

Externé odkazy

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Viereckschanze na českej Wikipédii.

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.