Višňový sad

Višňový sad (rus. Вишнёвый сад) je poslednou veľkou hrou ruského dramatika Antona Pavloviča Čechova. Čechov ju nazval komédiou v štyroch dejstvách, i keď väčšina ľudí ju skôr vníma ako tragikomédiu.

Zakvitnutý višňový sad.

Hra bola dokončená v roku 1904 a prvýkrát bola inscenovaná toho istého roku v Moskovskom akademickom umeleckom divadle (MChAT) v réžii Konstantina Sergejeviča Stanislavského. Hlavnú úlohu hrala Čechovova manželka Oľga Knipperová. MChAT opäť uviedol Višňový sad v roku 1943 ako svoju jubilejnú tristú inscenáciu.

Postavy
  • Ľubov Andrejevna Ranevská, statkárka
  • Aňa, jej dcéra, sedemnásťročná
  • Varia, jej chovanica, dvadsaťštyriročná
  • Leonid Andrejevič Gajev, Ranevskej brat
  • Jermolaj Alexejevič Lopachin, kupec
  • Piotr Sergejevič Trofimov, študent
  • Boris Borisovič Simeonov-Piščik, statkár
  • Šarlota Ivanovna, vychovávateľka
  • Semion Pantelejevič Jepichodov, pisár
  • Duňaša, chyžná
  • Firs, lokaj, osemdesiatročný starec
  • Jaša, mladý lokaj
  • Pocestný
  • Prednosta stanice
  • Poštový úradník
  • Hostia a služobníctvo

Dej

Na starej dači víta služobníctvo so svojim pánom Gajevom hostí z Paríža: Ranevskú, jej dcéru Aňu a ich sluhu Jašu. Ranevská a Gajev sú súrodenci z dobrej rodiny, z ktorej majetku však zostal len starý višňový sad. Ľudia z dediny si svojich pánov vážia a majú ich radi. Lopachin, kedysi chudobný chlapec sa časom stal kupcom a chce rodine pomôcť. Ranevskú už od detstva obdivuje a radí višňový sad vyťať a pozemky predať na výstavbu chát, aby Ranevská a Gajev znovu nadobudli aspoň aké – také peniaze. Ranevská však túto ponuku odmieta, pretože sad predstavuje posledné spomienky na bezstarostnú mladosť a je jediným miestom, kam sa môže po návrate z Paríža utiahnuť – nič viac jej už v Rusku nepatrí – sad je súčasť jej života. No v skutočnosti je to sebaklam. V Rusku už dlho nebola a teraz prišla, lebo potrebuje peniaze. Celý problém "vyrieši" Lopachin, ktorý na dražbe sám kúpi višňový sad. Pre Ranevskú je to nepochopiteľné, aby si kúpil jej rodinný majetok bývalý sluha – sedliak. Peniaze však prijme a vracia sa do Paríža – v Rusku už totiž nemá nič, čo by ju pútalo. Okrem staručkého verného sluhu Firsa, ktorý jej po celý ten čas strážil daču v sade a na ktorého teraz, pri poslednej rozlúčke všetci zabudli a zamkli v dome, pokiaľ sa sad nezačne vytínať.

Témy

Jedna z hlavných tém je účinok spoločenských zmien na ľudí. V 19. storočí bolo Rusko krajinou sedliakov – sedliaci tvorili približne 80% populácie, z čoho približne polovicu tvorili nevoľníci. Nevoľníci nemali povinnosť len voči štátu ale aj voči statkárom, ktorí neraz rozhodovali o ich živote. Ruská vláda zistila, že Rusko sa pomaly ale isto stáva najzaostalejšou krajinou Európy. Na to aby Rusko mohlo nastúpiť proces industrializácie a posilniť svoj vojenský a politický vplyv muselo vykonať niekoľko závažných politicko-hospodárskych reforiem. Jednou z týchto reforiem bolo aj zrušenie nevoľníctva v roku 1861. Cár Alexander II. vydal 3. marca 1861 dekrét o zrušení nevoľníctva, ktorým priznal plné práva slobodných občanov pre nevoľníkov a dovolil im si zakúpiť pôdu od ich pôvodných majiteľov.

Zrovnoprávnenie nevoľníkov však nebolo okamžité. Vláda zaviedla deväťročné prechodné obdobie počas, ktorého boli povinný pracovať ďalej u svojich pôvodných majiteľov a až potom sa mohli vykúpiť formou splátok. Celý proces mal negatívny dopad najmä na statkárov, ktorí neboli schopní udržiavať obrovské majetky bez lacnej pracovnej sily. Dopady reformy na ľudí boli badateľné aj o 40 rokov neskôr, keď Čechov písal svoj Višňový sad. Čechov poznal višňové sady z rodného Taganrogu, no tie boli neskôr vyrúbané v rámci Alexandrových reforiem zameraných na rozvoj vidieka. Sám Čechov vysadil višňový sad na majetku v Melichove, ktorý kúpil v roku 1892. Pár rokov na to bol nútený statok predať a nový majiteľ dal sad vyrúbať.

Samotné višňové a čerešňové stromy sú často považované za symboly smútku a odchádzajúcich čias. Táto symbolika je známa najmä ako „sakura“ z japonskej kultúry.

Iné projekty

Externé odkazy
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.