Vasilij Grigorievič Zajcev

Vasilij Zajcev sa narodil ako syn roľníka, v obci Jelininka v Orenburskej gubernii (dnes Čeľabinská oblasť), nachádzajúcej sa na úpätí Uralu. So zbraňou sa naučil zaobchádzať už ako mladý pri poľovačkách so svojim starým otcom. Bol zručný pri zachádzaní so zbraňami. Svoju prvú loveckú pušku dostal ako 12-ročný. Strednú priemyselnú školu absolvoval v Magnitogorsku so špecializáciou montér. Následne absolvoval kurzy účtovníctva. V roku 1936 vstúpil do armády a vyštudoval armádnu hospodársku školu. Na začiatku druhej svetovej vojny pracoval na finančnom oddelení sovietskej Tichomorskej vojnovej flotily.

Neskôr sa dobrovoľne prihlásil na front. Získal poddôstojnícku hodnosť starešinu prvého stupňa (približne ekvivalent čatára, resp. seržanta). V rámci doplnkov živej sily z Tichomorskej flotily bol v auguste 1942 zaradený do 2. práporu 1047. streleckého pluku 284. streleckej divízie. Jednotka bola v tej dobe stiahnutá z ťažkých bojov v oblasti Voroneže na doplnenie a odpočinok do Sverdlovsku. Po mesiaci bola zaradená do 62. armády a presunutá na front do ťažkých pouličných bojov v Stalingrade. Jednotka však nebola plne vybavená, niektorým plukom vrátane Zajcevovho 1047. chýbala pechotná výzbroj. Celá jednotka prekročila rieku v noci z 21. na 22. septembra 1942 [1], na západnom brehu bola jednotka dozbrojená a nasadená do ťažkých pouličných bojov. Počas bojov sa Zajcev ukázal ako vynikajúci strelec. So štandardnou pechotnou puškou Mosin-Nagant 1891/30 zlikvidoval 32 nepriateľských vojakov. Neskôr bol vyznamenaný a prevelený k ostreľovačskej jednotke. Od 10. novembra do 17. decembra 1942 zlikvidoval 225 nepriateľských vojakov a dôstojníkov, z toho 11 ostreľovačov. V súčasnosti je presnosť tejto štatistiky niektorými spochybňovaná. Zajcev, na podnet veliteľa divízie Baťuka zriadil vlastnú ostreľovačskú školu a podieľal sa na výcviku ďalších ostreľovačov. Niektoré praktiky, ktoré zaviedol, ako napríklad nasadenie šestíc, keď sa v jednej operačnej zóne nachádzajú traja ostreľovači a traja pozorovatelia, sa používajú dodnes. Je autorom dvoch učebníc pre ostreľovačov.

V januári 1943 bol Zajcev ťažko ranený črepinami míny do tváre. Zrak mu zachránil známy oftalmológ V.P. Filatov. 22. februára 1943 bol Zajcev vyznamenaný Radom Lenina a zlatou hviezdou hrdinu ZSSR. Po doliečení znovu pôsobil na fronte v 8. gardovej armáde, na ktorú po bitke o Stalingrad premenovali Čujkovovu 62. armádu. Účastnil sa bojov o Donbas, bojov na Dnepri, oslobodzovania Odesy. Dosiahol hodnosť kapitána, pôsobil ďalej aj ako veliteľ guľometnej a protilietadlovej roty. Na konci vojny bol hospitalizovaný a neskôr demobilizovaný. Po vojne sa usadil v Kyjeve, kde vyštudoval vysokú školu a pracoval ako riaditeľ textilnej továrne. Zomrel 15. decembra 1991 v Kyjeve, kde bol aj pochovaný. 31. januára 2006 bolo Zajcevovo telo pochované podľa jeho poslednej vôle na vojenskom cintoríne na Mamajovej mohyle vo Volgograde (bývalom Stalingrade).

• Zápisky ostreľovača. Za Volgou sa pre nás končí svet. (v slovenčine vydala Citadela, 2016; v ruskom origináli Za Volgoj zemli dlja nas nebylo. Zapiski snajpera. 1981)

Zajcevom sa nechali inšpirovať viacerí filmoví režiséri. Jeho účinkovanie na Stalingradskom bojisku umelecky stvárňuje film J. Ozerova Anjeli smrti z roku 1992 a film J.J. Annauda Nepriateľ pred bránami z roku 2001.