Usireove mystériá

Väčšinu z nám známych informácii o verejnej časti Usireových mystérií máme z Abydosskej stély vztýčenej I-Cher-Nefertom, najskôr Usireho kňazom alebo iným hodnostárom počas vlády Senvosreta III. Trvali päť dní, počas ktorých sa odohrávali jednotlivé časti verejnej drámy. Divadlo hrané s veľkou profesionalitou bolo hlavnou metódou, ako získavať nových adeptov na zasvätenie. Rímsky dejepisec Július Firmicus Maternus hovorí o hercoch-ctiteľoch božstva, ktorí „sa bili do pŕs a rezali sa do ramien... a keď predstierajú, že zohyzdená mŕtvola boha bola nájdená a spojená v jeden celok... obrátia svoju tvár zo žiaľu na radosť.“ (De Errore Profanorum)

• Prvý deň: procesia boha Wepwaweta, podsvetného boha s hlavou vlka (jeho meno značí „Otvárač ciest“) a predstieraná bitka medzi prívržencami Usira a Sutecha
• Druhý deň: veľká procesia boha Usira, v ktorej je božie telo prinesené z chrámu do jeho hrobu
• Tretí deň: oplakávanie mŕtveho boha a porážka jeho odporcov
• Štvrtý deň: nočná vigília pozostávajúca z modlitieb, recitácii a pohrebných obradov
• Piaty deň: Usire je znovuzrodený na úsvite a je korunovaný Maat (Pravdou), jeho socha sa vracia do chrámu

Vo vnútorných častiach chrámu sa odohrávali súčasne s verejnými obradmi viac ezoterické rituály, na ktorých sa smeli účastniť iba zasvätení. Podľa Plutarcha dva dni po začiatku sviatkov „kňazi prinesú posvätnú truhlicu obsahujúcu zlatú truhličku, do ktorej nalejú malé množstvo pitnej vody... a medzi účastnými sa zdvihne jasot pre radosť, že Usire je nájdený (alebo zmŕtvychvstalý). Potom uhnietia trocha úrodnej zeme s vodou... a vymodelujú z nej postavu v tvare kosáka, ktorú odejú a ozdobia, čo značí, že považujú tieto božstvá za látku Zeme a Vody.“ (Izis a Osiris, 39) I tak zostáva Plutarchov popis mystérií nejasný, pretože píše „Vynechávam rezanie dreva.“ (tamtiež, 21), považujúc tento obrad za príliš posvätný.

Nápis v Usireho chráme v Dendere (preložený Budgom v diele Osiris and the Egyptian Ressurection, kapitola XV) opisuje do detailu výrobu miniatúr Usireho údov z pšeničnej zmesi, ktoré sú posielané do každého z miest, kde podľa tradície tieto kusy Eset našla. V chráme v Mendese sa vyrobili z pšeničného cesta figúrky boha a umiestňovali sa v deň predstavujúci Usirovu vraždu do koryta, potom sa pridávala po niekoľko dní voda a nakoniec bola hmota miesená a vkladaná do formy predstavujúcej Usira, prinesená do chrámu a tu pochovaná. Zrno používané pri tomto rituáli bolo posvätné a pestovalo sa iba na chrámových poliach. Formy sa vyrábali z dreva cédru a mali podobu častí Usireho roztrhaného tela. Koláče, ktoré vznikli z cesta, boli umiestnené do striebornej truhlice a uložené do blízkosti Usireovej hlavy, jeho najvnútornejšej časti, ako to popisuje Kniha mŕtvych. Podobne sa kúsky pšeničného cesta navlhčeného vodou, ktoré malo predstavovať plodnú zem, umiestňovali počas sviatku orby, kedy sa objavovala bohyňa Eset v svojej svätyni nahá, na jej lôžko. Posvätný obrad „vyvrcholil jedením sviatosti, ktorá, ako verili účastníci mystérií, ich premieňala na zmŕtvychvstalého boha“ (Larson, 20).

Usireove mystériá mali svoj etický a rituálny rozmer, ale najväčšiu silu výrazu mala pore Egypťanov sviatosť, o ktorej sa verilo, že je skutočným telom (chlebom) a krvou (pivo) boha. Obyvatelia nílskeho údolia verili, že sú tým, čo jedia. Pojedaním božskej sviatosti sa tak sami mohli stať nesmrteľnými nebešťanmi. Najstaršie korene týchto predstáv siahajú do praveku, kedy sa obradnou antropofágiou (požívaním ľudského mäsa) mohli preniesť vlastnosti pojedaného na pojedača.

V jednom z najstarších Textov pyramíd faraóna Venisa sa objavuje tento antropofágny motív. Hoci je v konečnom dôsledku panovník prijatý medzi nebeské božstvá, najprv je ich nepriateľom. Loví ich, zabije, uvarí a zje, aby takto ich sila prešla aj na neho; „Pojedá ľudí, kŕmi sa bohmi... varí ich v svojich rozpálených kotloch. V sile je ich slová a hlce ich ducha... Pojedá múdrosť každého boha, jeho životom je večnosť... Ich duša je v jeho tele, ich duch je v ňom.“ Podobný úsek sa objavuje aj v Textoch pyramíd faraóna Pepiho II., o ktorom sa tvrdí, že „sa zmocnil tých, ktorí nasledujú Sutecha... rozbíja ich hlavy, seká ich telá, vytrháva ich vnútornosti, vyrváva ich srdcia, vo veľkom pije ich krv!“ (riadok 531, ff) Viera, že človek môže získať nesmrteľnosť pozretím mŕtveho božstva sa objavuje opakovane v egyptských predstavách, a nielen v nich. Usireho kult zakazoval kanibalizmus, ale nevylučoval štvrtenie a pojedanie nepriateľov a praktikoval rituálne zabitie a jedenie posvätného Usireho býka.

Pisár Nebseni píše: „A v nebeských príbytkoch, ktoré postavil môj božský otec Tem, dovoľ mi vziať si pšenice a jačmeňa, ktoré mi budú dané v preveľkých množstvách.“ Iný Egypťan, Nu, dodáva: „Som upevnený a božský Sechet-Hetep je predo mnou, jedol som tam, stal som sa duchom tam, tam mám dostatok.“ Na inom mieste pokračuje: “Ja som božský duch Réov... ktorý je bohom... ja som božský pokrm, ktorý nepodlieha rozkladu.“ A v Textoch pyramíd faraóna Tetiho Teti-Usire „dostáva tvoj chlieb, ktorý nepodlieha rozkladu a tvoje pivo, ktoré nepodlieha rozkladu.“ V textoch Pepiho I. čítame: „Všetci bohovia ti dávajú telo a krv... ty neumrieš.“ V textoch Pepiho II. si panovník žiada „chlieb večnosti a pivo nekonečna“ (riadok 390).