Ukrajinci v Rumunsku

Po skončení prvej svetovej vojny sa v regióne východnej Európy sformovalo niekoľko nových štátov. Ich národnostné menšiny sa v rámci týchto štátnych útvarov snažili o získanie autonómie, minimálne však národnostnej podpory, ktorá sa im však ako zo strany okupujúcej krajiny, tak aj boľševikov často nedostávala. Výnimkou nebol ani ukrajinský národ, ktorý všemožným spôsobom zvádzal svoj veľký boj o prežitie v mori novovzniknutých štátov zo začiatku 20. storočia.

Jednou z krajín, ktorá si v chaose rokov 1918–1919 podmanila ich veľké množstvo bolo Rumunsko. Podľa jeho štatistiky z roku 1920 žilo v Rumunsku 790 000 Ukrajincov, ktorí tvorili 4,7 % z celkového počtu obyvateľov krajiny. V nej si Ukrajinci vytvorili tri skupiny obyvateľstva. Prvá skupina v počte 450 000 ľudí žila v juhovýchodnej časti krajiny, ktorá bola predtým časťou ruskej provincie Besarábia (dnešné Moldavsko) a mali prístup k Čiernemu moru. V roku 1919 títo chudobní roľníci zorganizovali za podpory boľševikov povstanie, ktoré však rumunská vláda potlačila. Druhou skupinou Ukrajincov bolo obyvateľstvo žijúce v oblasti Marmaroš a posledná skupina s počtom obyvateľov 310 000 obývala oblasť Bukoviny. Všetky tri skupiny mali jedno a to isté spoločné. Rumunská okupácia ich priviedla do hlbokého politického úpadku, ktorý sa najviac prejavil v oblasti Bukoviny. Tá bola za čias Rakúsko-Uhorska autonómnou provinciou, ktorej najpočetnejšia skupina - Ukrajinci - mali silné politické zastúpenie vo viedenskom parlamente, podporujúcom politiku ukrajinizácie v oblasti školstva. Všetky tieto výdobytky však anexiou Rumunska ukrajinské obyvateľstvo stratilo.

Svojím tlakom na ukrajinskú menšinu Rumunsko dokonca prevyšovalo Poľsko. V roku 1920 po tom, čo západné krajiny priznali Rumunsku právo vlastniť územie Bukoviny (do konca roka 1927 boli všetky stopy po autonómii v tejto oblasti minulosťou), rumunská vláda zatvorila všetky ukrajinské školy, ba dokonca odmietla uznať Ukrajincov ako samostatný národ a nazývala ich „občanmi rumunského pôvodu, ktorí zabudli svoj rodný jazyk“.

Ukrajinci prežili pod nadvládou Rumunska 20 rokov. Toto obdobie sa delí na tri ďalšie obdobia:

• 1918-1928 - rumunská vláda presadila v provinciách vojenskú diktatúru.
• 1928-1938 - obdobie zmierneného tlaku.
• od roku 1938 - obdobie ťažkej takmer totalitnej vlády.

V takýchto podmienkach iba na krátky čas (medzi rokmi 1928–1938) bolo možné pomýšľať na znovuzrodenie ukrajinského života, aj to len v ohraničených možnostiach. Napriek tomu však v tomto období vznikali nové kultúrne spolky, spevácke zbory, divadelné skupiny, študentské skupiny a šírila sa aj tlač v ukrajinskom jazyku. V roku 1927 dokonca vznikla Ukrajinská národná strana na čele s Vladimirom Zalozeckým, ktorú však v roku 1938 museli rozpustiť. V polovici 30. rokov 20. storočia bol vytvorený revolučno-nacionalistický tábor, ktorý vďaka svojej konšpiratívnej výstavbe (združovala totiž všetky študentské, mládežnícke a športové spolky) ako jediná ukrajinská organizácia v Bukovine dokázala vydržať represie rumunskej vlády, ba dokonca sa im postavila zoči-voči.