Tokajícka tragédia

Obec Tokajík mala v roku 1940 na začiatku vojny 185 obyvateľov.[1] Od leta 1944 miestne obyvateľstvo nadväzovalo styk s partizánmi. Obec patrila rovnako ako ďalších 22 obcí do územia, na ktorom pôsobil partizánsky zväzok Čapajev, konkrétne oddiel Za vlasť, ktorému velil sovietsky dôstojník R.S. Streľcov ale aj jednotky Požarskij a Majorov. Obyvatelia obce poskytovali partizánom zásoby i spravodajské informácie. V októbri 1944 Nemci v obci ubytovali niekoľko desiatok zajatých sovietskych vojakov. Partizáni pod velením Rudolfa Jánošíka v obci prepadli nemecké hliadky a zajatcov oslobodili. Na jeseň 1944 sa boje medzi partizánmi a nemeckými vojskami vyostrili a partizáni čeliaci tlaku nemeckých jednotiek boli od polovice novembra nútení ustúpiť alebo sa prebíjať k sovietskym vojskám 4. ukrajinského frontu, ktoré už v tej dobe dosiahli Medzilaborce.

Pacifikáciou obce Tokajík bola poverená jednotka Kommando ZbV 27 (ZbV – nem. skratka zur besonderen Verwendung – pre zvláštny účel) spadajúca pod Einsatzgruppe H.[2] V noci z 18. na 19. novembra 1944 nemecké jednotky o sile asi 200 mužov pod vedením oberfeldwebla Kumanna, obkľúčili obec a v nedeľu ráno zostúpili z lesov do dediny. Následne začali prehľadávať jednotlivé domy a zatýkať mužov, ktorých spútali a zhromaždili v záhrade pri kostole. Následne vydali rozkaz, aby im ich príbuzní zabezpečili teplé oblečenie a stravu na 3 dni. Okolo jedenástej hodiny muži v trojstupe v sprievode nemeckých vojakov odišli smerom na sever dolinou potoka. Muži kráčali v presvedčení, že ich nemecké jednotky vedú na poľné práce, pri budovaní zákopov.[3]

Asi 1 km od obce ich veliteľ nemeckej jednotky zastavil a prikázal prečítať rozsudok, ktorý ich za pomoc partizánom odsudzoval na trest smrti, ktorý mal byť vykonaný okamžite. Nacistická jednotka následne spustila paľbu. Niektorí zo zaistených mužov sa pri tom pokúsili o útek, ale prakticky všetci boli skosení paľbou. Tých, ktorí naďalej javili známky života zastrelili ranou z pištole. 2 ranení muži zostali na žive, obaja boli v bezvedomí a prebrali sa až po odchode nemeckých vojakov. Boli to Andrej Stropkovský a Michal Medvedz, ktorý ležal pod telom svojho mŕtveho brata. Po tom čo sa prebrali zobrali potraviny, ktoré ležali na mieste masakru a 10 dní sa ukrývali v blízkom lese.[3]

Nasledujúceho dňa Nemci rozohnali starcov, ženy a deti z obce, vydrancovali a vypálili ju. Zhorelo 27 domov a 28 hospodárskych budov. Zostal stáť iba miestny kostol a jeden poškodený dom.[4]

Mŕtve telá postrieľaných mužov ležali na mieste masakru severne od obce až do 12. decembra 1944.

Vypálenie Tokajíku, bolo súčasťou širšieho plánu boja proti partizánom. Toho istého dňa bola v okrese Stropkov vypálená i obec Veľká Domaša. 21. novembra taký istý osud postihol Jakušovce, Kolbovce, Vojtovce a Soľník. Nasledujúci deň ľahli popolom Turany a Potočky. 24. novembra nacisti vypálili i obec Korunková a 28. Brusnicu.[4]

28. novembra 1944 obec oslobodili sovietske vojská 4. ukrajinského frontu. 12. decembra boli s pomocou obyvateľov susednej obce pochovaní zastrelení muži do masového hrobu na mieste ich popravy. Po návrate obyvateľov obce boli ich telá exhumované a 4. apríla 1945 pochované na miestnom cintoríne do samostatných hrobov.[3]

Pozostalí obyvatelia žili v skromných podmienkach až do roku 1946, kedy štát prispel na obnovu obce.

V roku 1959 bol na mieste masakru odhalený kamenný obelisk a pamätník na miestnom cintoríne. Jeho autorom bol František Gibala. V roku 1969 bola v obci inštalovaná pamätná izba.[1] Neskôr i múzeum, ktoré v roku 1995 presunuli do Svidníka.[5] Po rekonštrukcii začalo múzeum fungovať v máji 2009.

• Vyhladenie Lidíc