Theokosmos

Theokosmos (starogr. Θεόκοσμος – Theokosmos) bol grécky sochár v 5. storočí pred Kr.[1][2][3]

Theokosmos, grécky sochár z Megary, bol činný v druhej polovici 5. storočia pred Kr. Pausanias uvádza, že spolu so sochárskym majstrom Feidiom pracoval na chryselefantinovej soche Dia v Megare: „Ak vkročíme za týmto chrámom do posvätného okrsku Dia, objaví sa pozoruhodný chrám zvaný Olympieion. Diova socha však nebola dokončená, pretože zasiahla vojna Peloponézanov proti Aténam, v ktorej Aténčania hubili po celý rok loďami i pozemným vojskom megarskú zem, takže nielenže poškodili štát, ale tiež v súkromí priviedli rodiny do najkrajnejšej núdze. Socha Dia má tvár zo slonovej kosti a zlata, ostatok je však z hliny a sadry. Hovoria, že sochu vytvoril domáci umelec Theokosmos, pomáhal mu však Feidias. Nad hlavou Dia sú Hóry a Moiry. Všetkým je zrejmé, že jediného Dia počúva Osud (Peprómené) a že tento boh opravuje podľa potreby počasie. Za chrámom ležia napoly opracované polená, tie chcel Theokosmos ozdobiť slonovou kosťou a zlatom a doplniť sochu Dia.“[4]

Práce na tejto soche boli podľa Pausaniovej správy prerušené na začiatku peloponézskej vojny, teda okolo roku 431 pred Kr. a neskôr boli už len provizórne dokončené. Hóry a Moiry zdobili zrejme Diovu korunu.[1] Chrám zvaný Olympieion ležal na severozápadnom úpätí akropole zvanej Kária. Lokalitu chrámu určili po náleze zvyškov stien a nápisov.[5]

Po vojne Theokoskos v službách víťazných Sparťanov, spojencov Megary, zhotovil sochu Hermóna, veliteľa na Lysandrovej vojenskej lodi. Táto socha i so skupinou ďalších sôch tvorila súčasť pamätníka v Delfách, postaveného na počesť víťaznej bitky Sparťanov nad Aténami pri Aigospotamoi (Kozích riečkach) v roku 405 pred Kr.[1][6][7] Tento pamätník bol jeden z najväčších (21 m dlhý) a najbohatších na sochy (bolo ich až 38). Zachovali sa z neho mnohé fragmenty, hlavne z podstavcov sôch a ich nápisov.[6] V šľapajách Theokosma pokračoval jeho syn Kallikles, ktorý bol autorom niekoľkých sôch olympijských víťazov[8] [1]

Referencie a bibliografia
  1. Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Theokosmos
  2. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-027-74. S. 376.
  3. Carol C. Mattusch. Greek Bronze Statuary: From the Beginnings Through the Fifth Century B.C. Ithaca, New York : Cornell University Press, 1988. ISBN 978-08-0142-148-8. S. 179.
  4. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 107-108.
  5. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 511.
  6. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-027-74. S. 412.
  7. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 71.
  8. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 433.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.