Didaktika

• M. F. Qintilianus – 1. storočie – veľa myšlienok o výučbe, ale nepatrí mu prvenstvo v didaktike.

• Wolfgang Ratke – 16. – 17. st. – prvý zaviedol pojem didaktika.

• Jan Amos Komenský – 1592 – 1670, názory na vyučovanie najmä v dielach: „Veľká didaktika“, „Najnovšia metóda jazykov“, „Orbis pictus“, „Škola hrou“. Zástanca uplatňovania zásady názornosti.

• Johann Heinrich Pestalozzi – 17. a 18.st. – významný prínos do didaktiky, jeho metodika pre elementárne vyučovanie, na vtedajšiu dobu vynikajúce úsilie dať do rúk učiteľom „metódu“ ako učiť = číslo, tvar, slovo.

• Jean-Jacques Rousseau – 18. st. – zástanca slobodnej výchovy. Vo svojom diele „Emil alebo o výchove“ podal kritiku vtedajšieho vzdelávania. Bol toho názoru, že žiaci v škole počúvajú „slová, slová, slová“ a málo alebo vôbec nie sú aktívni. Odporúčal, aby dieťa do 12 rokov čerpalo poznatky z okolia, ktoré ho obklopuje a potom, aby z nich, resp. na ich základe získavalo vedomosti v škole. Treba povedať, že jeho názor o tom, aby sa dieťa začalo systematicky vzdelávať až po 12 roku je nesprávny. Odhliadnuc od tohto je však cenné to, že upriamil pozornosť na dieťa, na jeho aktivitu. Alternatívna pedagogika – koniec 19. a začiatok 20. storočia – v ňom vidí svojho predchodcu, mysliteľa, ktorý chcel, aby vo vyučovaní bol aktívny nie učiteľ, ale dieťa. Aj keď J. J. Roussea nebol didaktikom, práve pre zdôrazňovanie aktivity dieťaťa ho aj súčasná didaktika vníma ako zástancu tvorivého vyučovania. Dnešná škola preferuje samostatnosť, tvorivosť, iniciatívu, využívanie poznatkov získaných v mimoškolskom živote apod. Teda všetko to čo zdôrazňoval Roussea.

• Johann Friedrich Herbart – 19. st. (považovaný za zakladateľa pedagogiky), jeho prínos pre didaktiku = jasnosť, asociácia, systém, metóda. Herbart, obrazne vyjadrené, dal učiteľom návod ako postupovať vo vyučovaní. Jeho stupne sa aj uplatnili, ba uplatňujú sa ešte aj dnes. Lenže, dnešok nechce vyučovanie podľa istých schém a návodov, a preto súčasna didaktika odmieta herbartovský model výučby. Ak teda niekto povie, že dnešná škola je „herbartovská“ tým vlastne vyjadruje istý pohľad na vyučovanie, v ktorom učiteľ so žiakmi pracuje schematicky – podľa učiteľom pripraveného modelu vyučovacej hodiny. Lenže, dnešná žiaci sú rozhľadení, pracujú s informačnými médiami a pod., a preto vyučovanie musí byť veľmi tvorivé. To herbartovský model /vyučovanie podľa schémy – stupňov/ nezabezpečuje. V protiklade s Herbartovým poňatím vyučovania dnes sú: problémové vyučovanie, skupinové vyučovanie, tímové vyučovanie, kooperatívne vyučovanie a pod., v ktorých je ťažisko v tom, že aktivizujú žiakov – žiaci nezískavajú informácie od učiteľa pasívnym počúvaním, ale sú vedení k činnostiam, vzájomnej spolupráci. Žiaci sú teda nielen „objektom“, ale súčasne aj „subjektom“ vyučovania.

Slovenskí a českí pedagógovia významne prispeli k rozvoju didaktiky. Sú to najmä:

• Samuel Tešedík
• Otokar Chlup
• Václav Příhoda
• František Josef Čečetka
• Emil Stračár
• Vladimír Václavík
• Ján Velikanič
• Ladislav Mihálik

Koniec 19. a začiatkom 20. storočia vznikol rozpor medzi požiadavkami spoločnosti a výsledkami práce školy. Kritika školy a vyučovania, hľadanie nových metód a foriem výučby. Cieľom je reformovať školu a vyučovania a vzniká tzv. „hnutie novej výchovy, činná škola, pracovná škola“. Medzi predstaviteľov tohto hnutia patria:

• John Dewey
• Maria Montessori
• Ovide Decroly
• Peter Petersen
• Rudolf Steiner
• Ellen Key

Vyučovanie má tieto fázy, etapy:

• motivačnú – zaujatie žiakov do učebnej činnosti,
• expozičnú – sprostredkúvanie nového učiva,
• fixačnú – upevňovanie naučeného učiva,
• diagnostickú – zisťovanie čo sa žiaci naučili.

Toto je však len teoretický pohľad, teoretická analýza vyučovanie, ktorá naznačuje, že vo vyučovaní sa postupuje postupne. V reálnej praxi je vyučovací proces oveľa zložitejší.

• Petlák, E.: Všeobecná didaktika, IRIS, Bratislava, 2004