Talğat Amankeldiulı Musabayev

Talgat Musabayev je kazašskej národnosti, pochádza z dediny Kargaly v Almatinskej oblasti Kazachstanu.[1] Po skončení strednej školy študoval na inštitúte civilného letectva v Rige (rus. Рижский институт инженеров гражданской авиации) odbor rádioelektronické vybavenie, dokončil ho v roku 1974. Potom sa vrátil do Kazachstanu, získal zamestnanie na letisku v Boraldaji. V rokoch 1975-1976 bol tajomníkom okresného výboru Komsomolu, v rokoch 1976-1987 sa venoval politicko-výchovnej práci v kazašskej Správe civilného letectva a neskôr v Alma-Atskom leteckom oddieli. Paralelne lietal v miestnom aeroklube.[2]

Roku 1985 pri oslavách 30. výročie vzniku kozmodrómu Bajkonur vznikla myšlienka letu Kazacha do vesmíru, ktorá rýchlo získala podporu politického vedenia republiky. Medzi vojenskými letcami sa vhodného kandidáta nájsť nepodarilo, začalo sa preto hľadať aj u civilistov. Talgat Musabayev sa prihlásil a na jar 1986 prešiel lekárskymi testami na mieste aj v IMBP, ale potom celá vec zaspala.

V januári 1987 prešiel z kancelárskej práce na miesto pilota (od júna 1989 veliteľa lietadla An-2 na boraldajskom letisku. Od júna 1990 lietal ako druhý pilot Tu-134 z Alma-Aty.[2]

Druhýkrát sa pred lekárov IMBP postavil v roku 1988, vo februári 1989 získal ich súhlas a 11. mája 1990 bol štátnou medzirezortnou komisiou odporučený na prípravu. V októbri 1990 bol preložený do Strediska prípravy kozmonautov (CPK) a začal výcvik spoločne so skupinou novinárov. V marci 1991 nastúpil na vojenskú službu a bol začlenený do oddielu CPK na post kandidáta na kozmonauta-vyskumnika.[2]

Od mája 1991 sa pripravoval v rámci programu kazašského letu v záložnej posádke s Vasilijom Ciblievom a Alexandrom Lavejkinom. Od júla 1991, po zlúčení kazašského a rakúskeho letu opäť v záložnej posádke s Alexandrom Viktorenkom a Rakúšanom Clemensom Lothallerom. Dňa 13. septembra 1991 absolvoval základný výcvik a získal kvalifikáciu skúšobný kozmonaut. O mesiac neskôr sa na Mir pozrel prvý Kazach v kozme Toktar Aubakirov a Rakúšan Franz Viehböck. Musabayev zostal v oddiele CPK, roku 1993 absolvoval Akťubinskú vojenskú vysokú leteckú školu.[2]

V auguste 1993 bol menovaný do záložnej posádky 15. základnej expedície na Mir (v zložení Jurij Malenčenko, Musabayev, German Arzamazov), od februára 1994 tvoril s Malenčenkom hlavnú posádku 16. základnej expedície.[2]

Sojuz TM-19 s posádkou Malenčenko, Musabayev odštartoval z Bajkonuru 1. júla 1994. Členovia novej základnej posádky prevzali stanicu od existujúceho osadenstva, Viktor Afanasjev a Jurij Usačov 9. júla odleteli domov, Valerij Poľakov na Mire zostal. Dvojica nováčikov pracovala na stanici s Poľakovom do októbra 1994, kedy odovzdali Mir a Poľakova nástupcom zo 17. základnej expedície a 4. novembra pristáli. Let trval 125 dní, 22 hodín a 53 minút.[3]

V marci 1996 bol vymenovaný za veliteľa hlavnej posádky Sojuzu TM-27 (25. základnej expedície - Musabayev, Nikolaj Budarin a 15. návštevnej expedície - Léopold Eyharts) a záložnej posádky Sojuzu TM-25 (23. základnej expedície - Musabayev, Nikolaj Budarin a 14. návštevnej expedície - Hans Schlegel) na Mir.[2]

K druhému letu vzlietol v Sojuze TM-27 z Bajkonuru 29. januára 1998. Na Mire zostal do 25.augusta 1998. Z predošlej posádky Musabayev a Budarin zdedili Američana Andrewa Thomasa, ktorého v júni 1998 odviezol raketoplán Discovery. Počas pobytu na Mire Musabayev päťkrát vystúpil na povrch stanice.[2][4]

Od júla 1997 sa pripravoval na funkciu veliteľa 1. návštevnej expedície na Medzinárodnú vesmírnu stanicu (ISS), od decembra 2000 s Jurijom Baturinom a prvým vesmírnym turistom americkým podnikateľom Dennisom Titom. Do vesmíru odštartovali na palube Sojuzu TM-32 dňa 28. apríla 2001. Po piatich dňoch strávených na ISS sa vrátili v Sojuze TM-31. Pristáli 6. mája, let trval 7 dní, 22 hodín a 4 minúty.[2][5]

V novembri 2003 opustil oddiel kozmonautov, potom čo bol v auguste 2003 menovaný za náčelníka bojovej prípravy armádneho (teda vrtuľníkového) letectva. Už v novembri 2003 prešiel na funkciu zástupcu náčelníka Žukovského vojenskej leteckej akadémie. Roku 2005 odišiel do Kazachstanu, získal tamojšie občianstvo a bol menovaný generálnym riaditeľom spoločnosti Bajterek (spravuje štartovaciu rampu a obslužné zariadenia pre rakety Angara na Bajkonure). V marci 2007 sa postavil do čela novo založenej Národnej vesmírnej agentúry Kazašskej republiky.[2]