Sylvia Lacková

Jej otec bol železničiar - revízor a matka krajčírka. Prišla o mamu keď mala iba sedem rokov. Vychovával ju otec a jeho teta. Otcov strýko bol učiteľ hudby, takže malá Sylvia a jej bratranci hrávali na husle. Po piatich triedach ľudovej školy začala navštevovať gymnázium v Bratislave ukončené maturitou, kde sa učili nemčinu, latinčinu i cudziu reč. Sylvia si vybrala angličtinu. Súčasne chodila aj na konzervatórium. Už ako mladá chodievala do kina na americké a francúzske filmy s happyedami. V tom čase sa už premietali aj slovenské filmy, takže potreba čítať titulky sa týmto vytratila.

Film bol jej vášňou a aj preto sa mladá maturantka vybrala na riaditeľstvo opýtať, či by tam nemohla pracovať. Riaditeľstvu sa myšlienka asistenta réžie-ženy nepozdávala. Nakoľko ich prekvapila obsahmi a vlastným názorom na krátke dokumentárne a vedecko-populárne filmy, tak ju prijali na pozíciu skriptky vo filme Priehrada. Tu prvýkrát stretáva známe tváre hercov ako Františka Dibarboru, Júliusa Pántika, Gustáva Valacha či Máriu Kráľovičovú. Po tomto filme prišla hneď ďalšia ponuka skriptky vo filme o industrializácii Slovenska Dúha nad Slovenskom (1952). Ďalšou jej spoluprácou bolo nakrúcanie hudobno-tanečného a farebného filmu s režisérom Josefom Machom Rodná zem (1953), s ktorým sa spája úsmevná historka:

„Keď sme robili v Prahe – všetky ateliéry filmu Rodná zem sa nakrúcali v Prahe, pretože to boli obrovské dekorácie a tu v Bratislave Koliba bola vlastne iba vo výstavbe. Až v päťdesiatom treťom roku, práve Bielik film V piatok trinásteho tam nakrúcal prvý. Ale vrátim sa späť do Prahy: mali sme v jednej sále nakrúcať, ako sa malý cigánsky chlapček učí hrať na husle. Ten chlapček bol Dušan Klein, budúci režisér. Mal prísť nejaký huslista z pražského orchestra, aby ho naučil hrať na husle, ale nedostavil sa a nakrúcanie bolo ohrozené, pretože malý chlapček vyzeral síce výborne, fantastický bol, veľmi čulý, ale nevedel tie husle ani chytiť do ruky. Tak som sa ujala situácie, čím som obrovsky narástla v očiach režiséra Josefa Macha. No a chlapec sa naučil aspoň trochu ťahať sláčik. Bolo síce hrozné počúvať to pižlanie na strunách, ale povedala som, že v postsynchrónoch to potom dodatočne nahrám. Takže celé to prebehlo veľmi hladko a môžem sa popýšiť, že Dušana Kleina, budúceho režiséra, som učila hrať na husle.“[2]

Toto obdobie odštartovalo spoluprácu Sylvie Lackovej s legendou slovenskej kinematografie Paľom Bielikom. Hneď prvý film, ktorý nakrúcala bol film Paľa Bielika Priehrada (1950), hymnus na poctivú prácu a pozitívne zmeny v myslení ľudí. Napriek tomu, že stavba dôležitej priehrady v zaostalom kraji prinesie niekoľko pokrokových zmien, mení nielen svojich staviteľov, ale aj roľníkov v neďalekej dedine. Táto vzorová agitka, v ktorej sa príbeh otvára príchodom troch úradníkov. Tí prichádzajú na stavbu ponúknuť pomoc, aby sa priblížili ľudu. Po tomto filme sa ich cesty rozišli. Bielik medzitým nakrútil filmy ako Lazy sa pohli (1951) o živote na chudobných slovenských kopcoch, lazoch, kde je poľnohospodárstvo na primitívnej úrovni, zatiaľ čo socialistická industrializácia v údoliach dosahuje ohromný rozmach a V piatok trinásteho (1953). Po odchode do penzie sa Jozef Rebro, bývalý vrchný štátny kancelársky zriadenec, ocitne v novej životnej situácii. Už nemôže preháňať podriadených, nudí sa, a tak začne terorizovať svoju rodinu manželku, aj dcéru Oľgu a syna Františka. Domáci tyran neznesie odpor, všetko chce riadiť a kontrolovať. Príde však na psa mráz a proti Rebrovi sa dokonca vzbúri aj ustrašená manželka... Lacková zase Rodnú zem (1953) - prvý slovenský farebný film rozprávajúci príbeh dievčat a chlapcov objavených v rôznych krajoch Slovenska inštruktorom profesionálneho národopisného súboru ľudových piesní a tancov a Štvorylku (1955) so scenáristom Maximiliánom Nitrom a kameramanom Karolom Krškom o ironickom pohľade na malomeštiacke časy pred prvou svetovou vojnou. Dámy miestnej smotánky sú potrestané za svoje chvíľkové poblúznenie k dôstojníkom vojenského oddielu, ktorý príde do malého slovenského mestečka v roku 1910, v čase konania mestského plesu... Pôvodne ho mal režírovať režisér Krejčík, ktorý sa ale nepohodol s vedením podniku a z Bratislavy odišiel. Film potom dokončil absolvent z FAMU Jozef Medveď, ktorému sekundovala práve Sylvia Lacková. Na všetkých filmoch, ktoré potom Bielik nakrútil sa Lacková podieľala najskôr ako skriptka, neskôr ako pomocná alebo druhá režisérka. Spolupracovali spolu aj na vojnových drámach Štyridsaťštyri (1957) o vzbure slovenských vojakov 71. pešieho pluku rakúsko-uhorskej armády proti ich veliteľom a Kapitán Dabač (1959) o mladom dôstojníkovi slovenskej armády, ktorý si počas bojov na Ukrajine postupne uvedomuje hrôzy fašizmu. Po návrate na Slovensko sa zapojí do SNP. Nedokáže však prekonať postoj samotára, ani pochybnosti o zmysle partizánskej činnosti.

Obdobie 60. rokov bolo veľmi významné nielen pre Paľa Bielika, ale aj pre Sylviu Lackovú, ktorá mu sekundovala. Ich ďalšou spoluprácou bola snímka Jánošík I a II (1962) o zbojníkovi, krotý bohatým bral a chudobným dával. Bol to veľkorysý projekt natáčaný v exteriéroch slovenských hôr s veľkou účasťou komparzu, náročnými scénickými stavbami a s účasťou plejády vynikajúcich slovenských hercov. Nasledovala krutá historická melodráma z 18. storočia Majster kat (1966) pojednávajúca o priateľstve a zrade rybára a mestského kata a Bielik zvolil pre nakrúcanie tejto snímky úplne novú generáciu filmárov, počnúc Vladimírom Ješinom z Prahy a jeho druhým kameramanom, cez architekta Vaníčka, až po dovtedy rozhlasového zvukára Ondra Polomského. Asistentku réžie robila Lacková Paľovi Bielikovi až do jeho posledného filmu nakrúteného v roku 1968 Traja svedkovia.

70. roky znamenali obdobie stagnácie Koliby. Rozkrútené filmy sa síce dokončili, no nič nové sa nezačalo. Cenzúrne zásahy normalizačného obdobia sa Sylvie Lackovej dotkli len v prípade jedinej snímky, filmu Letokruhy (1972) režiséra Ľudovíta Filana. A to z prostého dôvodu. Že nebol režijne zvládnutý. Hrdinom formálne detektívneho príbehu je bývalý partizán, ktorý pátra po skutočnom vrahovi svojej ženy a do rozprávania náhle zasahujú udalosti, ktoré sa zdanlivo uzavreli už v minulosti. Film sa tvári experimentálne, pohráva sa s temnou osudovosťou. Hľadá modelové, nadčasové konflikty týkajúce sa ľudskej neznášanlivosti. Toto ozvláštnenie bolo možno príčinou podozrenia z ideologickej odchýlky. V tomto čase začala spolupracovať s režisérom Vidom Horňákom a nakrúcala aj film o Majstrovi Pavlovi s Vladimírom Bahnom. V 70. rokoch natáča Sylvia Lacková aj svoj posledný film. Ide o snímku Trofej neznámeho strelca z roku 1974. Na medzinárodnej poľovníckej výstave vylúčia zo súťaže jasného favorita - nádherné parožie jeleňa, zastreleného v roku 1944 počas Slovenského národného povstania len preto, že jeho lovec je neznámy partizán. Ak má byť táto výnimočná trofej po zásluhe ocenená, je nutné vypátrať meno šťastného strelca. Takto sa začína zaujímavý kolibský film režiséra Vladislava Pavloviča, nakrútený v roku 1974 (po jeho smrti dielo dokončil kameraman snímky Vincent Rosinec). Na výzvu sa prihlási viacero pamätníkov so svojím svedectvom. Vypočujeme si niekoľko verzií, sledujeme rôzne príbehy. Po tridsiatich rokoch sa opäť vynárajú spomienky na krutosť vojny a tvrdý partizánsky život. Vo filme Trofej neznámeho strelca, ponúkajúcom osobitý pohľad na veľké dejiny cez osudy drobných, anonymných, všedných hrdinov povstania, účinkuje celá plejáda vynikajúcich obľúbených hercov.[3] Je to posledný film Vladislava Pavloviča, ktorý po jeho smrti dokončil kameraman filmu Vincent Rosinec. Lacková mala s režisérom priateľský vzťah a cez skutočnosť, že si pod tlakom zhora siahol na život sa už nedokázala preniesť. V tom čase odchádza z Koliby a začala pracovať v Slovenskom filmovom ústave.

V roku 1969 bolo pôvodných slovenských faktografických príručiek o filme veľmi málo. Medzi prvých, ktorí sa podujali na katalogizačné spracovanie slovenskej filmovej tvorby v archíve SFÚ, patrila už zosnulá Gabriela Gavalčinová, Marianna Forrayová, Štefan Vraštiak a Sylvia Lacková. Zo Slovenského filmového ústavu odišla jedna pracovníčka, aby mohla učiť na vysokej škole a riaditeľstvo si spomedzi mnohých uchádzačov vybralo práve Sylviu Lackovú. „...lekár pred tým niekoľkokrát povedal, aby som si našla zamestnanie, kde budem pracovať osem hodín denne a potom odídem a nebudem už strádať zimné exteriéry, horúčavy v lete na slnku.“[2] Sylvia Lacková nastúpila do SFÚ v júli 1974 ako samostatný dokumentátor a odchádzala v decembri 1989 ako vedúci filmový historik.[4] Mala vtedy za sebou štyridsaťročnú prácu na Kolibe a vo filmovom ústave. Významne prispela k spracovaniu a katalogizovaniu slovenskej filmovej tvorby. Venovala sa faktografickému výskumu historických materiálov a spravodajského filmu. Je autorkou faktografických publikácií Diafilm 1955-1981 (1985), Spravodajský film na Slovensku 1945-1955 (1987) a Spravodajský film na Slovensku 1956-1960 (1989). Spolu s Jurajom Lexmannom a Martinom Slivkom spolupracovala na publikácii Karol Plicka vo filmovej faktografii (1983).    

1. http://ftf.vsmu.sk/files/ORALHISTORY_SYLVIA_LACKOVA.pdf
2. SLOVÁKOVÁ, Petra. Oral history - Sylvia Lacková. FTF VŠMU 2009/2010, str. 9.
3. http://www.csfd.cz/film/29247-trofej-neznameho-strelca/prehled/
4. VRAŠTIAK, Štefan. SYLVIA LACKOVÁ. In : Film.sk 2014, č.12, str. 42.

• Slovenský filmový ústav