Dimitrij Plichta

Film Kto si bez viny je celovečerným hraným debutom Dimitrija Plichtu, ktorý okrem réžie k filmu napísal námet aj scenár. Snímka rozpráva tragický príbeh mladého Róma Vinca (Ján Mistrík). Ten je prinútený základnou vojenskou službou žiť v kolektíve ľudí, ktorí mu nechcú ani nemôžu rozumieť. Napätie vyvrcholí v momente, keď sa Vincovi kamaráti rozhodnú, že Vincovi v mene jeho ženy Šujany (Mária Málková) napíšu list, že mu je neverná. Film vznikol v rámci 1. tvorivej skupiny Alberta Marenčina / Karola Bakoša. Autenticky hlavne pôsobia zábery a taktiež vedľajšie postavy z rómskej osady. V podstate lineárny príbeh o jednoduchom Rómovi je doplnený hudbou Ilju Zeljenku. Tému filmu ovplyvnil Plichtu jeho dokument Upre Roma, pri ktorého natáčaní sa hlbšie priblížil k rómskej problematike. Film je aj inšpirovaný skutočnými udalosťami a príbehmi, ktoré zažil Plichta pri natáčani dokumentu Upre Roma. Avšak podobne ako v jeho ďalších hraných filmoch sa Plichta sústreďuje predovšetkým na psychologickú rovinu príbehu, mravnosť, ľudské charaktery a motivácie ich konaní.

Dramatický príbeh Šerif za mrežami z prostredia nápravno-výchovného ústavu pre mladistvých je ďalším filmom Dimitrija Plichtu na ktorom sa podieľal režijne a zároveň aj v rámci námetu a scenára. Mladý Jakub sa z falošnej solidarity nechá odsúdiť za krádež namiesto "šerifa" ich partie. Dúfa, že "šerif" jeho gesto ocení. Toto presvedčenie mu dodáva silu vydržať neznesiteľné pomery v ústave. Plichta na ploche nápravného ústavu pre mladistvých ukazuje množstvo pokrivených charakterov mladých ľudí. A nastoľuje otázku: Je vôbec možné sa napraviť? Film má mozaikovitú štruktúru, napriek tomu pôsobí vysoko autentickým dojmom, čomu napomáha okrem reálneho prostredia ústavu v Libkoviciach ah civilné herectvo, kombinácia hercov s nehercami a taktiež dokumentaristicky ladená vizuálna stránka.

Vo filme Láska neláskavá sa divák dostáva tentokrát do prostredia väzenia. Dievča (Andrea Čunderlíková) je odsúdená za zabitie človeka. Vo väzení spomína na minulosť, čo v nej zažila, až ju to priviedlo až do väzenia. Hlavná hrdinka mala ťažký život – nenašla pochopenie u vlastných rodičov a nakoniec aj zločin, za ktorý je uväznená spáchala v afekte. Film zobrazuje bezvýchodiskovú situáciu mladého človeka, ktorý sa dostane na zlú cestu, z ktorej už návrat nie je možný. Film sa natáčal pod vedením 2. tvorivej skupiny Moniky Gajdošovej a Juraja Krála. Niektoré scény sa priamo realizovali v skutočných väzniciach v Břeclavi a Pardubiciach. Kameramanom tejto Plichtovej snímky bol známy Vincent Rosinec.

Stredometrážny film z polovice päťdesiatych rokov zachytáva život Rómov v našej krajine. Plichta v rámci Česko-Slovenska prvýkrát zachytil v tomto filme rómsku otázku a problémy s ňou spojené, predovšetkým otázku sociálnej a spoločenskej zaostalosti tohto etnika. „Tento středometrážní film je určen pro nejširší distribuci, zvláště však tam, kde žijí občané cikánské národností. Je dokumentem toho, že v naší socialistické vlasti slouží lékař všem a všude, a to i tam, kde musí napřed bojovat s nevzdělaností, pověrou, bázní.“ (Filmový přehled 10/1956)

Celovečerný dokument, natočený vo farbe, zachytáva priebeh plavby dvoch športových lodí Horizont a Albatros so šesťčlennou posádkou cez Atlantik v roku 1968. Ide o do istej miery experimentálny cestopisno – dobrodružno - dokumentárny film. Filmom je divák sprevádzaný rozprávačom Leopoldom Haverlom. Plavby sa zúčastnil aj samotný Plichta ako člen posádky jednej z lodí. Pred samotnou plavbou bola posádka podrobená aj psychologickým testom, ktoré mal na starosti doktor Dytrych. "Z domu sme odišli ako vynikajúci kolektív, ale na mori nás zostalo šesť jednotlivcov. Je to asi obdobné, ako keď šla výprava na Hindúkuš, boli priviazaní na jednom lane a pri tom si dávali po hube." povedal Plichta v rozhovore s Richardom Blechom. Hudbu k dokumentu zložil Štěpán Koníček, ktorý s Plichtom viackrát spolupracoval pri hraných filmoch.