Stanislav Mjartan

Vyrastal v baníckej obci Cigeľ (okres Prievidza) ako najstarší zo štyroch synov. Ako 18-ročný odišiel do Bratislavy s úmyslom študovať. Svoju záľubu – spev, chcel pretaviť do profesie. V rokoch 1957 – 1958 pôsobil vo Vojenskom umeleckom súbore. Následne úspešne urobil konkurz do SĽUK-u, kde účinkoval v období 1959 – 1961. Pracovať v umení bez vzdelania ho však neuspokojovalo, a tak ho vedenie SĽUK-u odporučilo na štúdiá do Prahy, neskôr prešiel na VŠMU v Bratislave. Štúdium operného a koncertného spevu (pedagógovia J. Strelec, J. Blaho, I. Godin) úspešne ukončil v roku 1966 absolventským predstavením v barytónovej úlohe Figara v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly. V tom období spieval iba talentom, mladosťou hlasu. Neskôr sa zoznámil s ukrajinským emigrantom Ivanom Fiňkom, ktorý výborne ovládal pravú taliansku školu spevu, bel canto, vedecký základ umenia spevu. Fiňko našiel v Mjartanovi pravého oddaného žiaka, ktorý s vďakou a oduševnením túto školu prijal a stal sa jej absolútnym stúpencom.

V divadelnom angažmán vytváral hlavné postavy tenorového odboru. V období rokov 1961 až 1966 bol sólistom spevohry Novej scény v Bratislave. Tu stvárnil operetné postavy Gabriel von Eisenstein (Netopier, 1963), Vojvoda z Urbina (Noc v Benátkach, inscenácia z roku 1960), Barón Mirko Zeta (Veselá vdova, 1964). Neskôr v rokoch 1966 až 1969 účinkoval ako sólista opery Štátneho divadla v Košiciach, kde vystupoval v úlohách: Don José (Carmen, inscenácia z roku 1961), Don Carlos (Don Carlos, 1967), Lenský (Eugen Onegin, 1966), Edgard (Lucia z Lammermooru, 1968) a ďalšie. Hoci už počas svojho pôsobenia v profesionálnych divadlách spev aj vyučoval, neskôr sa rozhodol preniesť celé ťažisko svojej práce do pedagogickej oblasti a v období rokov 1969 až 1972 vyučoval na UPJŠ Košice, na Pedagogickej fakulte so sídlom v Prešove.

Od roku 1972 až do svojho úmrtia v roku 1997 pôsobil v slobodnom povolaní, predovšetkým ako hlasový pedagóg. Venoval sa praktickej i teoretickej výuke spevu. Metódou bel canta sa snažil presadiť štýl a zvukový ideál klasického spevu. Pre Československý rozhlas vydavateľstvo Opus nahrával operné árie a piesne. Príležitostne pohostinsky vystupoval na operných scénach v Česku a na Slovensku. Hosťoval tiež v zahraničí. Najmä v Nemecku (vtedajšia Nemecká demokratická republika), Rumunsku a Rakúsku. Pedagogicky viedol popredných sólistov opery Slovenského národného divadla, Štátnej opery v Banskej Bystrici a DJGT. Bol autorom mnohých teoretických úvah v odborných časopisoch.[1] Jeho cieľom bolo priblížiť hlasovú kultúru a spevácke umenie bel canta širokému spektru čitateľov a poslucháčov. Vo svojich článkoch v spoločenských a populárnych periodikách[2],[3] ako aj v reláciách ktoré zostavil pre Československý rozhlas (O umeleckom speve, Modlitba v opere, K výročiu založenia SND, Liečivá sila spevu a iné) objasňoval princípy fungovania ľudského hlasu ako nástroja, ktorého skutočné kvality a krása sa prejavia až po správnom vyškolení. Poukazoval na rozdiely v kvalite a trvácnosti medzi hlasom prírodným a školeným.

Medzi jeho žiakov patrili Marta Nitranová, Mária Murgašová, Boris Šimanovský, Pavol Mauréry,[4][5] Anna Starostová, Michal Lehotský.