Stanislav II. (Poľsko)

Bol synom magnáta Stanisława Poniatowského (1676–1762) a Konstancie Czartoryskej (1700–1759). Bol šiestym dieťaťom a ich štvrtým synom, jeho staršími bratmi boli Kazimierz Poniatowski (1721–1800), Andrzej Poniatowski (1734–1773) a Michał Jerzy Poniatowski (1736–1794). Jeho synovcom bol známy vojvodca Józef Poniatowski (1763–1813), ktorý padol v bitke pri Lipsku.

Nikdy sa neoženil, ale mal početné milenky, s dvomi z nich splodil niekoľko nemanželských detí. Prvou bola Magdalena Agnieszka Sapieżyna (Lubomirska) (1739–1780), s ktorou mal dve deti: Konstanciu Żwanowú (1768–1810) a Michała Cichockého (1770–1828). S Elżbietou Szydłowskou (1748–1810) mal päť detí: Stanisława Konopnicy-Grabowského (1780–1845), Michała Grabowského (1773–1812), Kazimierza Grabowského (1770-?), Konstanciu Grabowskú (? - ?) a Izabelu Grabowskú (1776–1858). Je veľmi pravdepodobné, že jedno dieťa mal aj s manželkou Michala Lubomirského Annou Hadikovou (bola dcérou poľného maršala Andreja Hadika) a že jeho dcérou bola aj Anna Petrovna (1757 – 1758), druhé dieťa ruskej cárovnej Kataríny II.

Detstvo strávil v Gdansku a neskôr vo Varšave. Spočiatku ho vzdelávala matka, neskôr najímaní učitelia a opatrovatelia (medzi nimi bol aj ruský veľvyslanec Hermann Karl von Keyserling). Ako mladík bol veľmi usilovný a venoval sa najmä čítaniu. V roku 1748 sprevádzal ruskú armádu na nemecké bojiská a pri tejto príležitosti navštívil aj niektoré nizozemské (holandské) mestá.

V roku 1749 slúžil ako tajomník v kancelárii Michała Fryderyka Czartoryského, ktorý bol litovským kancelárom. V roku 1750 odcestoval do Berlína, kde sa stretol s britským diplomatom Charlesom Hanbury Williamsom, ktorý sa stal jeho poradcom a priateľom. Začiatkom roku 1752 sa zdržiaval na cisárskom dvore vo Viedni a na zasadnutí kráľovského snemu (sejmu) v roku 1752 získal titul starostu mesta Przemyśl. V marci 1753 opäť cestoval cez Uhorsko do Viedne, kde sa opäť stretol s Williamsom. Následne sa presunul do Nizozemska, kde sa stretol s tamojšími vládnymi a ekonomickými elitami. V auguste už bol v Paríži, kde sa opäť zoznamoval s vplyvnými politikmi a príslušníkmi aristokracie. Paríž opustil vo februári 1754 a odcestoval do Anglicka, kde strávil niekoľko mesiacov. V roku 1755 získal titul litovského stolníka.

Stanisław August Poniatowski sa v tomto období zblížil s vplyvnou magnátskou rodinou Czartoryských, ktorá ovládala domácu politickú scénu. Práve vďaka ich podpore bol v roku 1755 vyslaný na cársky dvor do Petrohradu, kde mal ako tajomník britského vyslanca Williamsa získavať politické a diplomatické skúsenosti. V Petrohrade sa zoznámil s 26-ročnou manželkou následníka trónu, Katarínou Alexejevnou (budúca ruská cárovná Katarína II.). Podľa priznania vo jeho vlastných memoároch sa stali milencami. Hoci bol ich vzťah založený na obojstrannej náklonnosti, Stanisław August sa ním nepochybne snažil získať aj politickú podporu budúcej cárovnej. Poniatowski opustil Petrohrad v júli 1756 kvôli dvorským intrigám. Vďaka vplyvu Kataríny Alexejevny sa však už v januári 1757 vrátil na ruský dvor ako saský veľvyslanec (poľským kráľom bol totiž saský kurfirst August III.). Kvôli intrigám a nepriateľstvu zo strany vyslancov niektorých mocností sa napokon v polovici augusta 1758 vzdal tohto postu a vrátil sa do Poľska.

Zúčastnil sa sejmov v rokoch 1758, 1760 a 1762, na ktorých bránil politiku rodiny Czartoryských, ktorá spočívala aj v podpore proruskej strany. V roku 1762 zomrel jeho otec a zanechal mu skôr skromné dedičstvo. V tom istom roku sa na cársky trón palácovým prevratom dostala Katarína II. Stanislav August sa nádejal, že by sa mohla stať jeho manželkou, ale cárovná tento návrh zamietla, dokonca mu v listoch zakázala návrat do Petrohradu. Cárovná mu však vyjadrila prípadnú podporu v prípade, že by uvažoval o kandidatúre na poľský trón (kráľa si poľská šľachta volila). Pokus o zvrhnutie Augusta III. dynastiou Czartoryských z poľského trónu ale cárovná odmietla podporiť.

Po smrti Augusta III. v októbri 1763 bolo zrejmé, že cárovná bude na trón podporovať Poniatowského. Jeho kandidatúru podporila aj rodina Czartoryských. Rusi na podporu jeho kandidatúry minuli značnú sumu peňazí (okolo 2,5 milióna rubľov). Ruská strana do Poľska dokonca vyslala armádu, ktorá sa usadila neďaleko lokality Wola pri Varšave, kde sa mala konať voľba kráľa. Za kráľa bol napokon zvolený 7. septembra 1764. Dostal 5584 šľachtických hlasov.[1] Korunovaný bol až v novembri 1764 vo Varšave.

Kráľ Stanislav August v korunovačnom úbore; obraz M. Bacciarelliho

Stanislav II. August ako stúpenec osvietenstva a sám inteligentný muž inicioval niekoľko reforiem v oblasti správnej, hospodárskej vzdelávacej a kultúrnej. Snažil sa najmä reformovať málo efektívny vládny systém, ktorý spočíval najmä na rozhodnutiach snemu (sejmu). Navrhované právne normy mohli byť odmietnuté len na základe jedného jediného negatívneho šľachtického hlasu. Snažil sa tiež obmedziť vplyv tzv. hetmanov (najvyšších vojenských veliteľov) v kráľovskom vojsku a pokladníkov, ktorí zodpovedali za výber daní (ktorý bol veľmi nízky).

Panovníkove ambiciózne reformné plány postupne začali prekážať rodine Czartoryských a najmä ruskej cárovnej Kataríne II., ktorá si neželala vnútorné posilnenie Poľsko-litovského kráľovstva. Panovník tiež podporoval náboženskú toleranciu voči protestantom, pravoslávnym veriacim a Židom, čo kritizovala ako ruská strana, tak aj Czartoryskí. Práve otázka náboženskej tolerancie sa stala spúšťačom konfliktu medzi panovníkom a jeho oponentmi, z ktorých mnohí boli podporovaní ruskou stranou (konkrétne ruskými veľvyslancami vo Varšave). Proti panovníkovým reformám a tolerancii vystúpila aj stredná a nižšia šľachta, ktorá však bola protirusky orientovaná. V roku 1768 sa príslušníci tejto skupiny dohodli v meste Bar (dnes na Ukrajine) na vytvorení povstaleckej konfederácie (spoločenstva), a otvorene vystúpili proti kráľovej politike. Ich cieľom bola najmä obrana politickej suverenity Poľsko-litovského kráľovstva (voči Rusku), zachovanie širokých slobôd pre šľachtu a zároveň aj zachovanie dominancie katolíckeho náboženstva v krajine. Krajina sa tak na viac ako štyri roky (1768 – 1772) zmietala v občianskej vojne, ktorá je nazývaná ako povstanie Barskej konfederácie. Do bojov proti konfederátom zasiahlo aj Rusko, oficiálne na žiadosť poľského panovníka. Generálna rada povstalcov v uhorskom Prešove dňa 13. októbra 1770 dokonca kráľa detronizovala a došlo aj k pokusu o jeho únos.

K potlačeniu povstania prispela najmä ruská vojenská pomoc. Cárovná Katarína II. si za ňu nechala zaplatiť poľským územím – už v polovici roku 1771 sa cárovná rozhodla anektovať časť východných poľských území. Ruský veľvyslanec gróf Saldern ale túto informáciu dlhšie obdobie tajil. Na základe rokovaní medzi Ruskom (Katarína II.), Svätou ríšou rímskou (Mária Terézia) a Pruskom (Fridrich II.) sa mocnosti 12. septembra 1772 dohodli o odtrhnutí častí Poľsko-litovského kráľovstva a ich pripojení k týmto susedným krajinám. Rakúska monarchia Márie Terézie získala veľkú časť (región) Haliče.

Panovník začiatkom roku 1773 proti tomuto aktu protestoval a vyslal nóty niektorým európskym panovníkom a vládam s prosbou o intervenciu. Nóty sa však nestretli s pochopením. Napokon snem zvolaný v máji 1773 do Varšavy potvrdil odstúpenie pohraničných území trom susedným mocnostiam. Na politiku kráľa mal od roku 1775 veľmi silný vplyv ruský veľvyslanec Otto Magnus von Stackelberg, ktorý ovplyvňoval a schvaľoval rozhodnutia kráľa v súlade s ruskými očakávaniami. Veľvyslanec dokonca spolurozhodoval o udeľovaní majetkov príslušníkom šľachty a tiež o nositeľoch radu Bieleho orla a radu Svätého Stanislava. Voči kráľovi, plne ovládaného ruskou stranou, sa postavili niektorí magnáti z rodiny Potockých, Stanisław Rzewuski alebo Michal Ogiński. Odporcovia kráľa boli na sneme a menších lokálnych snemoch (sejmikoch) zastrašovaní, niekedy došlo pri pacifikácii šľachtického odporu aj k použitiu vojska (napríklad na sejmiku v Ciechanowe v roku 1776).

Kráľovstvo sa stalo objektom delenia Pruska a Ruska aj v roku 1793 (Rakúska monarchia sa ho nezúčastnila). Toto rozdelenie pod nátlakom ratifikoval aj snem zvolaný v júni 1793 do mesta Grodno. Ratifikáciu ako nevyhnutný akt podpísal aj kráľ. Proti deleniu kráľovstva sa však u širokej verejnosti zodvihla vlna odporu, ktorá spela k výbuchu národného povstania ktoré viedol Tadeusz Kościuszko (oficiálne ním bolo vyhlásené dňa 24. marca 1794 na hlavnom námestí v Krakove; Kościuszko bol hlavným veliteľom). Po porážke jeho povstania však mocnosti rozhodli o definitívnom rozdelení si zvyšného územia Poľsko-litovského kráľovstva. Po treťom delení Poľsko-litovského kráľovstva, ktorým kráľovstvo prestalo reálne existovať, kráľ Stanislav II. August 25. novembra 1795 abdikoval. Po abdikácii žil v Petrohrade na dvore cára Pavla I.

Rytierska škola vo Varšave; obraz Z. Vogela, 1785

V oblasti vzdelávania napríklad založil tzv. Rytiersku školu (Szkola rycerska), ktorá mala vychovávať najmä z príslušníkov nižšej šľachty vzdelaných a lojálnych armádnych dôstojníkov (medzi jej absolventov patril napríklad národný hrdina Tadeusz Kościuszko). V Istanbule panovník v roku 1766 založil školu orientálnych jazykov, na ktorej sa vzdelávali hlavne budúci poľskí diplomati. V roku 1773 panovník založil aj Národnú vzdelávaciu komisiu (Komisja edukacji narodowej) ktorá mala pripraviť súbor reforiem v oblasti školstva. Zároveň bol veľkým mecenášom kultúry a umení – povestné boli „štvrtkové obedy“, na ktoré pozýval výnimočných umelcov, literátov a učencov. Počas obedov sa nielen diskutovalo o odborných otázkach ale kráľ na podklade týchto diskusií inicioval vytvorenie niektorých umeleckých a literárnych diel. Častými hosťami na týchto obedoch boli básnik a historik Adam Naruszewicz, básnik Stanisław Trembecki, satyrik a dramatik Franciszek Zabłocki alebo zakladateľ národného divadla Wojciech Bogusławski. Dvorným maliarom kráľa bol Marcello Bacciarelli (1731 – 1818).

Pri kráľovskom zámku v rokoch 1779 – 1783 vyrástla aj kráľovská knižnica, ktorá mala do zániku monarchie cca 20 000 zväzkov. Kráľ bol v roku 1778 prijatý do petrohradskej Akadémie vied, v roku 1791 aj do berlínskej Akadémie vied.

1. ZIENKOWSKA, K.: Stanisław August Poniatowski. Wrocław – Warszawa – Kraków 2004, 2. vyd., s. 120.

• ZIENKOWSKA, Krystyna: Stanisław August Poniatowski. Wrocław – Warszawa – Kraków : Ossolineum, 2004, 2. vydanie (1. vydanie: 1998), 451 s. ISBN 83-04-04725-X
• GRZEŚKOWIAK-KRAWICZ, Anna (ed.): Pamiętniki Stanisława Augusta i ich bohaterowie. Warszawa : Muzeum Łazienki Królewskie, 2015. 352 s. ISBN 978-83-64178-26-9
• KOSTKIEWICZOWA, Teresa: Pamiętniki Stanisława Augusta na nowo odkryte. Warszawa: Zamek Królewski, 2015. 176 s. ISBN 978-83-7022-220-8

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Stanislav II. (Poľsko)