Stanisław Motyka

Rodák zo Zakopaného, najviac však liezol na slovenskej strane Tatier. Jeho častými spolulezcami boli napr. Štefan Zamkovský a Zoltán Brüll. Pomáhal tak dvíhať športovú úroveň slovenského medzivojnového horolezectva, navyše robil inštruktora na horolezeckých kurzoch u nás. Bol aj skvelý lyžiar (i skokan), dostal sa až na zimnú olympiádu v Sankt Moritzi 1928, no po skialpinistickom úraze plne presedlal na horolezectvo. Od r. 1937 si zarábal povolaním horského vodcu. V r. 1939 sa stal riaditeľom Školy turistiky a taternictva (alpinizmu v Tatrách) na Hale Gasienicowej a po vypuknutí vojny sa zapojil do odboja. Ako špičkový znalec hôr prevádzal utečencov z okupovaného Poľska. Keď mu Gestapo prišlo na stopu, utiekol aj sám. Krátko sa skrýval na chate u Zamkovského, potom vraj na Erike pod Kojšovskou hoľou a napokon sa dostal do Maďarska. Stal sa štátnym trénerom maďarských lyžiarov. Za nejasných okolností sa utopil pri kúpaní v Dunaji pri Szentendre.

Najprv zopakoval vari všetky známe najťažšie výstupy v Tatrách tej doby a od r. 1931 už začal utvárať prvovýstupy. Spravil ich vyše 70, napr. J stena Zamarlej Turnie, SV stena Zlobivej, J stena Malého Ľadového štítu, J stena Širokej veže, J stena Malého Kolového štítu (VI-, vtedy považovaná za najťažšiu cestu v Tatrách), JZ stena Východného Železného štítu, J stena Čierneho štítu, JZ pilier Pyšného štítu, JZ stena Gánku a Z stena Lomnického štítu. Jeho prvovýstupy sa vyznačujú „klasickou čistotou línií“ (Dieška) a sú dodnes obľúbené aj kvôli pevnej skale.

• A. Marec.: Tatranské siluety, 2007.
• E. Hochberger: Hohe Tatra, Gebirge der Nordslowakei, 1992.
• I. Dieška a kol.: Horolezectvo - Encyklopédia, Šport 1989.

• S. Motyka v poľštine stručne
• S. Motyka v poľštine podrobne