Slovenské národné vodnopólové družstvo mužov

Na olympijské hry sa slovenské družstvo kvalifikovalo iba raz, v Sydney na Letnej olympiáde 2000. Absolvovalo 4 kvalifikácie, ale iba z tej kvalifikácie z Hannoveru v roku 2000 sa dokázalo prebojovať na olympiádu. Na samotných hrách prehralo všetky zápasy a skončilo na poslednom mieste.

Na majstrovstvách sveta sa družstvo kvalifikovalo 3-krát. Prvýkrát sa kvalifikovalo na MS 1998 v austrálskom Perthe, kde postúpilo zo základnej skupiny do nadstavbovej časti a neskôr do bojov o 9. až 12. miesto. Po 4 víťazstvách na turnaji obsadilo celkové 10. miesto. O 3 roky neskôr v japonskej Fukuoke skončilo o priečku horšie, keď dokázalo bodovať iba v dvoch zápasoch: v základnej skupine s Brazíliou a v zápase o 11. miesto s Kazachstanom. Na MS 2003, ktoré organizovala španielska Barcelona a kde sa zmenil súťažný systém, sa družstvo prebojovalo do osemfinále. V ňom prekvapujúco prešlo cez Nemecko a postaralo sa tak o najväčší úspech. V následných zápasoch o umiestnenie už nestačilo na USA a potom ani na Austráliu a obsadilo celkové 8. miesto. V roku 2005 sa konala v Taliansku európska kvalifikácia na MS 2005, kde sa družstvo prebojovalo do semifinále. Na MS postupovali prvé 3 družstvá, ale po prehrách s Chorvátskom a potom aj v súboji o 3. mieste s Rumunskom obsadilo 4. miesto – prvé nepostupové. Na ďalšie turnaje MS sa mu už nepodarilo kvalifikovať.

Na majstrovstvách Európy sa prebojovalo 8-krát. Z prvej kvalifikácie v roku 1993 sa hneď prebojovalo na svoj prvý európsky šampionát, kde obsadilo pod vedením trénera Ing. Karla Schmucka 10. miesto. Z B turnaja ME v roku 1994 sa na ME 1995 neprebojovalo. O 2 roky neskôr už áno, a na ME 1997 obsadilo po 3 výhrach v základnej skupine na turnaji celkové 8. miesto. V rokoch 1996 až 2001 viedol mužskú reprezentáciu Ladislav Bottlik. V roku 1999 v talianskej Florencii pod jeho vedením nepostúpilo družstvo zo základnej skupiny do štvrťfinále a v súboji o 9. priečku prehralo s Rumunskom po predĺžení. Na ME 2001 v Budapešti sa prebojovalo do štvrťfinále, v ktorom tesne podľahlo Juhoslávii – neskoršiemu víťazovi majstrovstiev 7 : 8, a napokon obsadilo 8. miesto. V roku 2001 prevzal reprezentáciu tréner Mgr. Ondrej Gajdáč.[2] Slovensko v roku 2003 organizovalo na svojom území jednu z kvalifikačných skupín, z ktorej sa družstvo kvalifikovalo na ME 2003 v slovinskom Kranji. Po postupe zo základnej skupiny podľahlo vo štvrťfinále Chorvátsku a v zápase o 5. až 8. miesto tesne aj Španielsku. V stretnutí o konečné 7. miesto ale zdolalo Grécko a vybojovalo svoje najlepšie umiestnenie na ME. V roku 2005 prevzal reprezentáciu Ladislav Vidumanský,[3] ktoré mu sa v roku 2006 podarilo opäť postúpiť na európsky šampionát. Na ME 2006 v srbskom Belehrade po remíze v základnej skupine s Holandskom a víťazstve o konečné umiestnenie nad Slovinskom obsadilo slovenské družstvo predposledné 11. miesto. Od roku 2007 bol hlavným trénerom prvýkrát zahraničný tréner – 65-ročný Chorvát Ante Nakič,[4] prezývaný Mile. Slovenské družstvo sa prebojovalo na ME 2008, ktoré sa konali v španielskej Malage, ale po siedmich prehrách obsadilo poslednú priečku.

V roku 2009 prevzal trénerskú lavičku Roman Poláčik,[5] ktorý viedol reprezentáciu aj v kvalifikácii na ME 2010, ktorá sa konala v tureckom Istanbule a slovenské družstvo sa z nej prvýkrát nedokázalo prebojovať na kontinentálny šampionát. Po prekvapujúcej prehre v prvom zápase s domácim Tureckom prišla aj tesná druhá prehra so Španielskom a ani vysoké víťazstvo v treťom zápase s Maltou nepomohlo na postup zo skupiny. O 2 roky neskôr v kvalifikácii na ME 2012 družstvo postúpilo z 2. miesta v skupine do baráže, v ktorej ale po dvoch jasných prehrách s Gréckom opätovne nepostúpilo na európsky šampionát. To už reprezentáciu viedol bývalý trojnásobný asistent reprezentačného tréner – Pavol Sirotný.[6] Na svoj ôsmy európsky šampionát sa družstvo, ktoré vtedy viedol španielsky tréner Antonio Esteller Serrahima, prebojovalo až v roku 2016.[7] Na turnaji prehralo všetky 3 zápasy v základnej skupine, ako aj prvé 2 zápasy vo vyraďovacej časti. Po nasledovných výhrach nad Maltou a Gruzínskom obsadilo konečné 13. miesto, čo mu zaručilo posledné možné postupové miesto na svetovom olympijskom kvalifikačnom turnaji.[8]