Občianska vojna v Líbyi

Občianska vojna v Líbyi začala demonštráciami a protestami nadväzujúcimi na vlny protestov v ostatných arabských krajinách. Prvé, menšie protesty sa objavili už 13. januára 2011 a ľudia v nich žiadali koniec 42 rokov trvajúcej diktatúry plukovníka Muammara Kaddáfího v krajine. Väčšie protesty sa naplno rozhoreli po 15. februári a režim na ne reagoval streľbou do demonštrantov a neskôr aj nasadením armády, vrátane lietadiel.[1] Bezprostredné počty ľudských obetí sa rôznia, samotná Líbya priznala 300, Taliansko ich odhadovalo až na niekoľko tisíc.[2] Najmasovejšie demonštrácie prebiehali v najväčších mestách (Tripolis, Bengází, Misráta, Tobruk), demonštranti prepadávali policajné stanice, kde sa im dostali do rúk aj zbrane a situácia dospela až k otvorenému povstaniu. Na stranu odporcov režimu sa postupne pridala aj časť silových zložiek a 21. februára získali povstalci prakticky pod úplnú kontrolu mesto Bengází, ktoré sa stalo hlavným centrom odporu. Režim potom postupne prišiel o celý východnú časť Líbye a líbyjsko-egyptskú hranicu tak ovládli vzbúrenci.

Vlajka bývalého Líbyjského kráľovstva, teraz využívaná povstalcami

Občianska vojna v Líbyi
Súčasť Arabskej jari
Dátum 15. február 2011 – 23. október 2011 Miesto Líbya Výsledok Víťazstvo povstalcov * Povstalci obsadili všetky najvýznamnejšie mestá; Tripolis, Bengází, Misráta, Tobruk, Al-Bajdá, Syrta a ďalšie. * Zabitie Muammara Kaddáfího. * 100 štátov, OSN, Európska únia a Africká únia uznali Dočasnú národnú radu za jediného predstaviteľa Líbye.
Protivníci
Dočasná národná rada NATO Švédsko Katar SAE Jordánsko	Veľká líbyjská arabská ľudová socialistická džamahírija
Velitelia
Mustafa Abdul Džalíl Mahmúd Džibríl Abdul Fatah Júnis †	Muammar al-Kaddáfí † Chámis al-Kaddáfí † Sajf al-Islám Kaddáfí (zajatý) Abu-Bakr Yunis Jabr †
Sila
17 000 vojakov a dobrovoľníkov	10 000 až 20 000 vojakov
Straty
5 634 – 7 026 mŕtvych	2 217 – 2 486 mŕtvych
Približný počet mŕtvych civilistov: 25 000

Krátko po tom sa špekulovalo o tom, že plukovník Kaddáfí opustil krajinu. Ten však 22. februára vystúpil v televízii a vyhlásil, že vodcom revolúcie, ktorú vedie už dlhšie ako 40 rokov, zostane. Vyzval tiež svojich priaznivcov k verejnej podpore, deň na to sa ich však zišlo len asi 150. 28. februára poskytol západným médiám rozhovor, v ktorom odmietol rezignáciu, pretože nevykonáva žiadnu oficiálnu funkciu a posťažoval si na to, že ho západné krajiny opustili a nerozumejú politickému systému Líbye. Tiež sa vyjadril v tom zmysle, že všetci jeho ľudia ho "milujú" a zomreli by, len aby ho ochránili.[3]

Po tom, čo ku koncu februára režim stratil kontrolu nad východom krajiny, vrátane druhej najväčšej líbyjskej metropoly Bengází, začali tamojší ľudia oslavovať a odovzdávať ukoristené zbrane. Pri oslavách používali červeno-čierno-zelenú trikolóru, vlajku bývalého Líbyjského kráľovstva.[2] Ako vedúca zložka povstania sa sformovala Dočasná národná rada, tiež označovaná ako Národná rada. Táto rada uskutočnila svoje ustanovujúce stretnutie 5. marca 2011 v Bengází, kde sa označila za jediného legitímneho predstaviteľa Líbye a na jej území vyhlásila Líbyjskú republiku.[4] Predsedom Rady sa stal Mustafa Abdul Džalíl, ktorý bol Kaddáfího ministrom spravodlivosti a na stranu povstalcov prešiel krátko po začiatku protestov. Prvou krajinou, ktorá 10. marca 2011 Radu oficiálne uznala ako legitímneho predstaviteľa líbyjského štátu, bolo Francúzsko.[4][5]

V marci rozpútali Kaddáfího sily proti povstalcom rozsiahlu vojenskú protiofenzívu a začali spätne dobýjať povstalcami obsadené mestá, pričom došlo k rozsiahlym bojom napr. v Misráte a k obliehaniu Bengází. Z obavy, aby nedošlo v týchto mestách k rozsiahlym masakrom civilného obyvateľstva, pristúpila Bezpečnostná rada OSN k vyhláseniu bezletovej zóny nad Líbyou, ktorá dala de facto súhlas s vojenskou intervenciou cudzích krajín. Tá začala 19. marca pod vedením Francúzska, Veľkej Británie a Spojených štátov. 31. marca prevzalo úplnú kontrolu nad vojenskou operáciou proti líbyjskému režimu NATO. Z arabských štátov vojensky podporil ako prvý vytvorenie bezletovej zóny nad Líbyou Katar, ktorý tiež ako prvý z arabských krajín uznal rebelmi ustanovenú vládu.[6]. Spojenci uskutočnili v priebehu vojny vyše 9 000 bojových náletov a takmer úplne zničili vojenský potenciál Kaddáfího režimu,[7] zároveň však napriek snahám o minimalizovanie civilných škôd usmrtili najmenej 72 civilistov.[8]

S výraznou leteckou podporou začali povstalci pomerne rýchlo preberať kontrolu nad krajinou a v auguste už Kaddáfímu zostalo len niekoľko miest na západe Líbye. Predovšetkým hlavné mesto Tripolis, o ktorý sa mali viesť najťažšie boje, pretože Kaddáfí sa nemienil vzdať a oprieť sa mohol minimálne o svoju elitnú prezidentskú gardu, ktorú tvorilo 3 000 dobre vyzbrojených a vycvičených mužov. Podľa správ z miesta boli v uliciach hlavného mesta Kaddáfím najatí žoldnieri z cudzích krajín, najmä subsaharskej Afriky, ktorí strieľali aj po tých, čo sa len snažili pomôcť zraneným.[9] To viedlo k viacerým prípadom brutálnych represií zo strany povstalcov voči obyčajnému černošskému obyvateľstvu krajiny.[10]

• 21. augusta sa povstalci, v snahe zvrhnúť režim Muammara Kaddáfího dostali do hlavného mesta Tripolis, obsadili jeho významnú vojenskú základňu a na Zelenom námestí v Tripolise vyvesili svoje vlajky, pričom ho oficiálne premenovali Námestie martýrov.

• 23. augusta obsadili vládny komplex Báb al-Azízíja. Boje však neutíchajú a niektoré mestá, ako napr. Syrta, alebo Bani Walid sú ešte stále pod kontrolou síl Muammara Kaddáfího, ktorého miesto pobytu je však neznáme.[11]

• 20. októbra boli po ťažkých bojoch povstalcami definitívne dobyté aj posledné miesta odporu Kaddáfího jednotiek, mestá Bani Walid a Syrta. Samotný plukovník Muammar Kaddáfí je pri snahe o útek 4 km západne od Syrty zadržaný povstalcami, ktorí ho následne podľa všetkého zabili.[12]

• 23. októbra vyhlásili predstavitelia Dočasnej národnej rady krajinu za "definitívne oslobodenú".[13]

• 31. októbra NATO formálne ukončilo svoju vojenskú angažovanosť v Líbyi.[14]