Rudolf Krivoš

V rokoch 1951 – 1956 absolvoval štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Oddelení figurálnej maľby u profesora Jána Mudrocha. Za študijné výsledky a diplomovú prácu Vo vinárni (1956, olej) získal Cenu školy. V tom istom roku bol prijatý za člena Zväzu slovenských výtvarných umelcov. V rokoch 1956 – 1957 absolvoval tzv. čestný rok na VŠVU. Bol spoluzakladateľom Skupiny Mikuláša Galandu (1957) a zúčastnil sa na všetkých jej výstavách.[2]

Krivošova tvorba predstavuje ďalšiu osobitú modifikáciu skupinového programu „galandovcov“. V prvých prácach z obdobia po skončení školy rátal umelec s expresívnym pôsobením temperamentne členeného rukopisu, ktorý iskrí v ťaživej poézii jeho obrazov. Rudolf Krivoš upozornil na seba už na bratislavskej výstave mladých (1957), kde vystavoval portréty a autoportréty, v ktorých prehodnocoval mechanickú víziu optickej skutočnosti. Najmä v autoportrétoch sa prejavovala jednota konštruktívneho princípu skladby tvarov a proces abstrahovania poučený syntetickým kubizmom. Na začiatku 60. rokov skúmal v nadväznosti na dielo Dubuffeta nosnosť netradičných materiálov. Obrazy dostali vlastnú priestorovosť reliéfnou modeláciou sadrového podkladu v podmaľbe. Tvary expresívne deformovaných postáv sú modelované zo zrnitej štruktúry, pozadie je nerozlíšené. Kompozícia Bremeno, s dvojicou mužov priam zrastených so svojím nákladom do jednoliateho útvaru, vypätého protikladnými silami cez celú plochu plátna, dokladá kryštalickú podobu týchto snáh. Práca s figurálnym motívom poukazovala na sochárske cítenie tvaru a sklon k výrazovej skratke (Tehotná, 1960). Jednotlivé postavy i bloky figúr, ktoré monumentálne vystupujú z plochy pozadia, sú budované na pevnej geometrickej osnove.

Od roku 1961 experimentoval so sadrovým podkladom pre reliéfne stvárnenie figúr a polfigúr, od roku 1962 využíval kombinácie techník na sololite, ako aj techniky s kolážou. Po r. 1962 R. Krivoš opustil kompaktný, konštruktívne cítený tvar a sústredil sa na civilistické témy – všeobecnejšie otázky vzťahu človeka a sveta. Farebná škála jeho obrazov akceptuje iba niekoľko tónov tmavých farieb, ale kombináciou netradičných materiálov a technologických postupov (využíval koláž, nitrolaky, nanášanie piesku pod farebnú hmotu, vrstvenie lazúr) sa mu podarilo dosiahnuť štrukturálne diferencované povrchové efekty (Ľudia s býkom, 1963).[3]

Tvorba Rudolfa Krivoša smerovala predovšetkým k hľadaniu a nachádzaniu identity človeka. Vyrovnával sa s napätím v rôznych oblastiach a na rôznych úrovniach života, ale viedla ho viera v autenticitu človeka. Návraty tém, konfliktov, napätí a rozporov prinášali novú kryštalizáciu ľudských a prírodných vzťahov. Časom sa jednotlivé spracovania stupňujú alebo zintenzívňujú, ale zostávajú svedectvom o otvorenom postoji tvorivého človeka o existencii. Maliar hľadal odpovede v málokedy zažitej, konfliktnej a rozporuplnej jednote súčasnosti a minulosti, civilizácie a prírody, modernosti a tradície. V duchu galandovcov sa programovo snažil o autentickosť kultúrnych prameňov v najširšom zmysle slova v nových životných situáciách, ako aj o ich emotívne prežívanie. Jeho farebnosť poukazuje na blízkosť prírody, či už ide o monochrómne zemité farby, alebo červené a tmavočerveno-hnedé, ktoré pripomínajú čerstvú alebo zaschnutú krv. Brutalita vyžarujúca z figúr, bytostí akoby stiahnutých z kože, a drsnosť podčiarknutá tvarmi, reliéfnym podkladom alebo stekajúcimi farbami sa stávajú stálou charakteristikou jeho tvorby. Jeho „princíp kontrastu“ neustále stupňuje napätie medzi organickým a anorganickým, medzi kultúrou a prírodou. Postavy sú deformované pod ťarchou života a sú vydané napospas priestoru a času. Priestor je takmer vždy neistý, neurčený, človek je doň „vrhnutý“, čas je plynúci, zanikajúci.[4]

V jeho tvorbe vyniká niekoľko aktov. Nie je to len motív súčasného obdobia. Zjavuje sa vo všetkých etapách. Maliar ho neprikrášľuje, neidealizuje. Pre mladú maľbu má toto poňatie napokon ďaleko väčší význam než obdiv a oslava fyzickej krásy. Jeho postavy sa najväčšmi zo všetkých približujú dobovej predstave krásy. Reprodukovaný akt z roku 1962 zapĺňa v duchu súčasného maliarskeho vyznania väčšinu formátu. Jasne sa vyčleňuje z pozadia. Strohú väzbu častí oživuje štruktúra plôch, ktorá sa na rozdiel od kompozície Bremeno zjavuje i v pozadí. Obnažený človek sa dostáva do ťaživej samoty. Zdanlivá nezrovnalosť proporcií je výrazom skutočných vnútorných konfliktov.[5] V polovici 60. rokov sa aj on priklonil k maliarskym princípom novej figurácie. Námety jeho kompozícií sa sústreďujú na človeka a jeho základné vzťahy. Postupujúce a prehlbujúce sa zaujatie problémom odcudzenia v obrazoch prechádza napokon v rokoch 1966 – 1967 do obrazov hrôzostrašných stretaní biologického a technického.[6] Rudolf Krivoš je obdivovaný a zatracovaný autor, ktorý sa stal nositeľom tradícií a zároveň najpokrokovejších tendencií v slovenskom výtvarnom umení, plný rozporov a tvorivých tenzií.[7]

• Tehotná, olej (1960)
• Akt, kombinovaná technika (1961)
• Bremeno, olej (1962)
• Vzdor, olej (1962)
• Milenci, olej (1963)
• Ľudia, olej (1963)
• Ľudia s býkom, olej (1963)
• Vzťahy, kombinovaná technika (1964)
• Rozhovor, kombinovaná technika (1964)
• Ľahostajnosť, kombinovaná technika (1964)
• Ramená, olej (1966)
• Smútok, kombinovaná technika (1966)
• Kompozícia s guľami, olej (1967)
• Havária, olej (1967)
• Preniknutie, olej (1967)
• Lis, olej (1967)
• Nebezpečenstvo, olej (1967)

• 1959 – Deliaca stena, vitráž, hotel Grand, Sliač
• 1960 – Fasáda, sgrafito, ZDŠ, Lehnice
• 1962 – Supraporta, mozaika, Dom odborov, Žilina
• 1963 – Dekoratívna stena, kombinovaná technika, Informačné stredisko Spofa, Bratislava
• 1965 – Drevená intarzia, hotel Európa, Košice
• 1967 – Tapiséria, obradná sieň, Tisovec
• 1972 – Tapiséria, Dom smútku, Liptovský Mikuláš
• 1975 – Drevené reliéfy, vládny salón, letisko, Bratislava
• 1976 – Nástenná maľba, liečebný ústav Helios, Štrbské Pleso
• 1977 – Drevený reliéf, obradná miestnosť, Nedožery-Brezany
• 1979 – Maľované drevené reliéfy, hotel, Nová Dubnica
• 1980 – Drevený paraván, zasadacia miestnosť, Kerametal, Bratislava
• 1982 – Maľba na dreve, reliéf, mreže, drevo svadobná miestnosť, Brusno

• Rúfus, M.: Až dozrieme. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1958
• Mulatuli, M.: Max Havelaar. SVKL, Bratislava 1960
• Gorkij, M.: Matka. SVKL, Bratislava 1961
• Balzac, H.: Rozmarné poviedky. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1963
• Desnos, R.: Od mramorovej ruže k ruži železnej. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1965
• Pasolini, P.P.: Rímske večery. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1965
• Sandburg, C.: Dobré ráno, Amerika. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1966
• Szymborská, W.: Volanie na Yetiho. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1966
• Celan, P.: Piesok z urien. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1966

• Kubíková, Klára; Cesty a osudy maliarstva v rokoch 1938 – 1965 in: Rusinová, Zora (ed.); Dejiny slovenského výtvarného umenia 20. storočia, Bratislava 2000
• KISS-SZEMÁN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Slovenské moderné umenie. Bratislava: Calder s. r. o., 2012
• Matuštík, Radislav: Moderné slovenské maliarstvo 1945-1963. SVKL, Bratislava 1965
• Vaškovičová-Petrová, Hana: Obraz človeka v slovenskom maliarstve po roku 1948. VEDA vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1989, s. 36. ISBN 80-224-0013-0

• 1956 – Cena VŠVU za diplomovú prácu
• 1963 – 1. cena za maľbu na výstave Jánošíkovské tradície vo výtvarnom umení
• 1969 – Cena Cypriána Majerníka
• 1969 – Cena ZSVU za individuálnu výstavu na I. bienále maľby v Košiciach
• 1987 – 1. cena za maľbu v súťaži k 70. výročiu VŘSR

• Diela autora na stránke webumenia.sk SNG
• Rudolf Krivoš na webe Artfacts
• Rudolf Krivoš v archíve výtvarného umenia abART