Rudolf Bechyně

Politicky aktívny bol už za Rakúska-Uhorska. Pôvodne pracoval ako strojný zámočník, ale čoskoro sa vypracoval na novinára a politika člena sociálnej demokracie. Nastúpil do redakcie Hlasu lidu v Prostějove.[2]

Už v tridsiatich rokoch sa vo voľbách do ríšskej rady roku 1911 stal poslancom Ríšskej rady (celoštátny parlament), kam bol zvolený za český okrsok Morava 10. Zasadol do poslaneckej frakcie Klub českých sociálnych demokratov. Vo viedenskom parlamente zotrval do zániku monarchie.[3]

Za prvej svetovej vojny v roku 1915 bol zatknutý a obvinený za vlastizradu. Ako radový vojak bol poslaný na front a aj keď vojnu prežil, priniesol si z nej zdravotné problémy. Po návrate z vojny bol v roku 1917 vybraný do vedenia sociálnodemokratickej strany. Koncom prvej svetovej vojny patril v rámci sociálnodemokratickej strany spolu s Luďkom Pikom alebo Gustavom Habrmanom k takzvanej národnej opozícii, ktorá akcentovala český národný a štátoprávny záujem. Jej exponenti vtedy v strane prevládli a potlačili viac internacionalistický a prorakúsky prúd, ktorý reprezentoval Bohumír Šmeral.[4][2]

Jeho politická kariéra vyvrcholila po vzniku Česko-Slovenska. Vo vedení strany zostal až do roku 1939. Bol členom takzvanej Päťky, čo znamená, že bol hlavným zástupcom svojej strany pri vyjednávaní v česko-slovenskej vládnej koalícii.

V rokoch 1918 – 1920 zasadal v Revolučnom národnom zhromaždení.[5] V parlamentných voľbách v roku 1920 získal poslanecké kreslo v Národnom zhromaždení. Mandát v parlamentných voľbách v roku 1925 obhájil a do parlamentu sa dostal aj po parlamentných voľbách v roku 1929 a opäť po parlamentných voľbách v roku 1935. Poslanecký post si oficiálne podržal do zrušenia parlamentu roku 1939,[6] pričom krátko predtým ešte v decembri 1938 prestúpil do novovzniknutej Národnej strany práce.[7]

Bol niekoľkokrát menovaný ministrom a po mnoho rokoch bol námestníkom predsedu vlády. V rokoch 1922 – 1924 pôsobil ako minister školstva a národnej osvety MŠANO v prvej vláde Antonína Švehlu. V období rokov 1925 – 1926 ako minister železníc v druhej vláde Antonína Švehlu. V rokoch 1929 – 1932 zastával funkciu ministra pre zásobovanie ľudu v druhej vláde Františka Udržala a potom od roku 1932 až do roku 1938 bol opäť ministrom železníc v prvej, druhej a tretej vláde Jana Malypetra a v prvej, druhej a tretej vláde Milana Hodžu.

V júli 1939 emigroval do Anglicka a tu bol sprvu členom, potom aj predsedom Štátnej rady česko-slovenskej v Londýne (1940 – 41).[2] Po skončení vojny sa vrátil vo veku 64 rokov do vlasti, ale nijako sa už politicky neangažoval.[8].