Rozšírenie Európskych spoločenstiev v roku 1973

V januári 1960 Británia a ďalší členovia Organizácie pre európsku ekonomickú spoluprácu (neskôr OECD), ktorí neboli členovia EHS, vytvorili alternatívne Európske združenie voľného obchodu (EZVO). Británia čoskoro spozorovala, že EHS bolo úspešnejšie ako EZVO a rozhodla sa uchádzať o členstvo v ňom. Írsko a Dánsko, obidve krajiny silno závislé na obchode s Britániou, sa rozhodli, že urobia tak, ako Británia a taktiež požiadali o členstvo. Rovnako Nórsko sa rozhodlo v tomto čase uchádzať o členstvo.

Prvá prihláška bola podaná v auguste 1961 za konzervatívnej vlády Harolda Macmillana, ktorý bol viac naklonený vstupu Británie do EHS ako jeho predchodcovia. Rozhovory sa začali v novembri 1961 a provizórna dohoda bola dosiahnutá v júli 1962. Britské členstvo bolo však vetované francúzskym prezidentom Charlesom de Gaulleom v januári 1963 (všetci zakladajúci členovia EHS mali toto právo). Oficiálne de Gaulle uviedol, že Británia nie je dostatočne proeurópsky orientovaná na to, aby sa oddelila od Britského spoločenstva národov a akceptovala spoločnú poľnohospodársku politiku. Ale ďalšími príčinami boli úzke vzťahy Británie so Spojenými štátmi v obrannej oblasti a de Gaulleov strach, že členstvo Británie by viedlo k vstupu veľa ďalších krajín do EHS a spoločenstvo by stratilo svoju kohéziu (súdržnosť). De Gaulle odmietol „atlantickú“ Európu. Výsledkom bolo prerušenie rokovaní so všetkými štyrmi krajinami.

Druhá prihláška bola podaná za labouristickej vlády Harolda Wilsona. Wilson povedal v apríli 1966, že Británia je pripravená uchádzať sa o členstvo v EHS za podmienky, že jej dôležité záujmy budú ochránené. Rokovania začali v máji 1967 so štyrmi krajinami, ale de Gaulle opäť využil právo veta v septembri 1967. Oficiálne de Gaulle povedal, že britské hospodárstvo sa musí zlepšiť, ale v skutočnosti mal stále strach z toho, že bude Británia pôsobiť ako trójsky kôň USA. Rokovania boli opäť prerušené a vyzeralo to tak, že Británia nebude môcť vstúpiť do EHS, kým bude de Gaulle prezidentom.

Tretia a posledná prihláška bola podaná potom ako De Gaulle rezignoval v roku 1969 a bol nahradený Georgesom Pompidoumom. V októbri 1969 požiadal Európsku komisiu o nové rokovania ohľadom prihlášok týchto štyroch krajín. V novembri 1969 počas stretnutia ministrov zahraničných vecí ES (EHS, ESUO a Euroatom sa čiastočne zlúčili do Európskych spoločenstiev v roku 1967), francúzsky minister Maurice Schumann deklaroval, že Francúzsko bude súhlasiť s členstvom Británie, ak budú najprv vyriešené otázky týkajúce sa financovania poľnohospodárstva. Rokovania začali v júni 1970 za konzervatívnej vlády Edwarda Heatha, ktorý bol jedným z najviac proeurópskych politikov v Británii. Británia súhlasila s týmito podmienkami ES: musela akceptovať Zmluvu o jednotných orgánoch a všetky rozhodnutia urobené od jej druhej prihlášky a vyriešiť si svoj problém adaptácie, t. j. konflikt medzi členstvom v ES a Britskom spoločenstve národov. Nakoniec Británia úspešne vstúpila 1. januára 1973.

V roku 1972 sa uskutočnili referendá o vstupe v Írsku, Dánsku a Nórsku. Výsledky boli nasledovné:

• Írsko – 83,1 % za
• Nórsko – 46,5 % za
• Dánsko – 63,3 % za

Po zamietavom verdikte nórskych voličov Nórsko nevstúpilo do EHS. Táto udalosť sa opakovala o 20 rokov neskôr, keď Nórska vláda navrhovala vstup po boku s Rakúskom, Švédskom a Fínskom.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku History of the European Union na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).