Robert King Merton

Významná teória sociológie prvýkrát popularizovaná a štrukturovane prezentovaná práve R. K. Mertonom. Je súčasťou majoritného filozofického problému slobody a nutnosti ale tiež sociologickej verzie morálneho problému zodpovednosti za dôsledky svojho konania. Tejto teórii sa tiež v istej miere venovali i talian Niccolò Machiavelli, francúzsky sociológ R. Boudon či predstavitelia nemeckej sociológie K. Popper a Karl Marx.

Ľudské jednanie je vo väčšine prípadov účelové. Zanedbávajúc bezmyšlienkovité stereotypné a nekontrolované chovanie je zrejmé, že človek má na začiatku cieľ, ku ktorého naplneniu sa chce priblížiť. V bežnej sociálnej realite sa však často udejú situácie, ktoré neboli cieľom nikoho z aktérov a predsa vznikli. Tieto momenty vždy majú príčinu, nemajú však dôvod. Nikto ich dopredu nepremyslel, ani nenaplánoval, a predsa majú významný dopad na realitu. Sú to výsledky konania, ktoré nebolo zapríčinené žiadnym zmysluplným, či vedomým podnetom.

Túto myšlienku rozvíja Merton vo svojej štúdii z roku 1936 Unanticipated consequences of purposive action. Skúma javy, ktoré bránia človeku dopredu premyslieť všetky dôsledky svojich činností. Nepokladá tieto dôsledky za nežiaduce, skôr tvrdí, že zamýšľané dôsledky sú žiadúcejšie.[1]

Hlavné faktory stojace za neúmyselným dôsledkom konania sú:

• Predpoklad, že naše jednanie bude mať rovnaký dopad ako malo v minulosti. Ani schopnosť rozoznať rozdiel medzi aktuálnou situáciou a tou minulou nezaručí správny odhad celkového rozsahu dopadov nášho chovania.[2]
• Fakt, že ľudia nereagujú racionálne a ich emócie im bránia vidieť situáciu v širšej perspektíve.[2]
• Prílišné zameranie sa na konečný výsledok bráni uvedomeniu si dopadov sprievodných javov.[2]

Tu Merton naväzuje na myšlienky Maxa Webera, ktorý považuje aj tú najdokonalejšiu vedu za nedostatočnú v opísaní všetkých dôsledkov konania, pretože každé jednotlivé konanie je silne individuálne a nikdy nie je založené na čiste racionálnom uvažovaní. Ďalej Merton dodáva, že jedinec, s ohľadom na jeho časové možnosti, ani nie je schopný aplikovať všetky poznatky nadobudnuté vedou na komplexné zhodnotenie situácie, keďže sa jeho jednanie väčšinou odohráva v krátkom časovom horizonte. Aj keď by situácia nevyžadovala okamžité jednanie, človek by sa musel rozhodnúť, či vynaloží svoju energiu na domyslenie všetkých dôsledkov jeho činu, alebo na jeho samotné vykonanie.[1]

Na problematiku neúmyselného ľudského správania neskôr naväzuje Merton pod pojmom latentné (neúmyselné) a manifestné (úmyselné) funkcie v diele Latent and Manifest Functions, Social theory and social structure (1949).

Teória stredného dosahu sa používa hlavne v sociológii ako vodiaca línia empirického výskumu. Anglický pojem Teórie stredného dosahu „Theory of the middle range“ naznačuje, že sa zaoberá iba vymedzenými aspektmi sociálnych javov. Je to teória obmedzeného dosahu, ktorej tvrdenia sa budú približovať k pozorovateľnej realite. Teórie stredného dosahu ležia  medzi menšími, ale nevyhnutnými pracovnými hypotézami, ktoré sa vyvíjajú počas každodenných výskumov a vše-obsahujúcim systematickým úsilím o vytvorenie jednotnej teórie, ktorá bude schopná vysvetliť všetky pozorované jednotnosti spoločenského správania a sociálne zmeny. Je stredom medzi všeobecnými teóriami sociálnych systémov, ktoré sú príliš vzdialené od určitej skupiny spoločenského správania, a medzi podrobnými popismi údajov a správania, ktoré nie sú všeobecnými vôbec. Každá teória je viac než samotné empirické zovšeobecnenie. Je to izolovaný problém sumarizujúci zistené jednotnosti alebo vzťahy medzi dvoma alebo viacerými premennými. Teória zahŕňa sadu predpokladov, z ktorých boli empirické zovšeobecnenia sami odvodené.[3]

Súhrnne povedané, funkcia pre nejakú skupinu môže byť zároveň aj dysfunkciou pre inú skupinu. Isté sociálne javy môžu byť funkčné (eufunkce) pre niektorých jednotlivcov, pre iných však budú tieto skutočnosti dysfunkčné. Koncept dysfunkcie môže byť demonštrovaný na príklade náboženstva, ktoré posilňuje sociálnu integritu, ale zároveň spomaľuje napredovanie vedy (dysfunkce).[4]

Funkcionalisti veria, že spoločnosti musia mať určité vlastnosti, aby prežili. Merton zdieľa tento názor, ale zdôrazňuje, že v rovnakej dobe jednotlivé inštitúcie nie sú jediné, ktoré sú schopné plniť tieto funkcie. Je totiž široké spektrum funkčných alternatív, ktoré môže byť schopné vykonať rovnakú úlohu. Pojem funkčnej alternatívy je dôležitý, pretože upozorňuje sociológa na podobné funkcie, ktoré môžu vykonávať rôzne inštitúcie.[5]

Mertonova teória deviácie vychádza z analýzy vzťahov medzi kultúrou, spoločenskou štruktúrou a anómiou. Anómiu Merton definuje ako nesúvislosť medzi kultúrnymi cieľmi a legitímnymi dostupnými prostriedkami na ich realizáciu. V tejto teórii spája anómiu s deviáciou a argumentuje, že nesúvislosť medzi kultúrou a štruktúrou má disfunkčný následok deviácie v spoločnosti. Napríklad pri aplikácii na Spojené štáty americké vidí “americký sen” ako dôraz na cieľ peňažného úspechu ale bez korešpondujúceho dôrazu na legitímnu cestu k dosiahnutiu tohoto cieľa.[3][6][7]

Základy tejto disciplíny položil R. K. Merton. Bola oblasťou jeho najväčšieho záujmu počas celej kariéry. Zaujímal sa o dôležitosť interakcií medzi kultúrnymi a sociálnymi štruktúrami s vedou samotnou, a do akej miery sú jednotlivé oblasti vedecké. Mertonove vedecké normy popisujúce základné imperatívy sociológa ako vedca sa často označujú skratkou „Cudos“:

• komunizmus (pôvodný význam slova) – vedecké objavy sú spoločným vlastníctvom všetkých
• univerzalizmus – veda je  nezávislá od hraníc štátu, rasy, národnosti, filozofickej alebo svetonázorovej orientácie
• dezinteresovanosť – osobné záujmy nemajú vstupovať do tvorby vedeckého poznania (najkontroveznejšia)
• organizovaný skepticizmus – rešpektovanie ale nepodriaďovanie sa autorite výsledkov skúmania. Každý vedec musí byť skeptický, pretože autoritami sú väčšinou mýliaci sa ľudia.[8]

Merton tvrdí, že hlavná orientácia funkcionalizmu je v interpretácii dát pomocou ich dôsledkov pre väčšie štruktúry, v ktorých sú obsiahnuté. Analyzuje spoločnosť vzhľadom na to, či sú kultúrne a spoločenské štruktúry dobre alebo zle integrované. Podľa Mertonového vnímania funkcionalizmu všetky spoločenské a kultúrne presvedčenia sú funkčné aj pre spoločnosť ako celok tak aj pre jednotlivcov v spoločnosti.

Druhé tvrdenie hovorí, že všetky štandardizované spoločenské a kultúrne štruktúry a formy majú pozitívnu funkciu, čo je však v rozpore s tým čo sa dá odohráva v skutočnom svete.

Tretie tvrdenie hovorí o nevyhnutnosti. Štandardizované časti spoločnosti majú pozitívnu funkciu a reprezentujú nevyhnutné časti fungujúceho celku, ktoré predpokladajú funkčnú nevyhnutnosť štruktúry a funkcie pre spoločnosť. Jeho presvedčenie, empiricky otestované, ho viedlo k vytvoreniu paradigmy analýzy funkcionalizmu.[6][8]