Ritchie Blackmore

Ritchie Blackmore sa narodil vo Weston-super-Mare v Anglicku. Keď mal 2 roky, rodičia sa presťahovali do mesta Heston, Middlesex v Anglicku. Prvú gitaru mu otec kúpil, keď mal 11 rokov. Hudobne ho ovplyvnili Hank Marvin a Cliff Gallup, neskôr zberatelia country ako Chet Atkins.

Blackmore začal ako štúdiový gitarista v Anglicku. Na začiatku šesťdesiatych rokov začal pôsobiť ako príležitostný hráč pre hudobnú produkciu Joea Meeksa a vystupoval v niekoľkých skupinách. Bol členom inštrumentálnej skupiny The Outlaws, hral pre Heinza (hrajúc pieseň, ktorá bola v tom čase v Top Ten "Just Like Eddie"), Screaming Lord Sutch, Glenda Collins, BOZ a mnoho iných. S Jonom Lordom založil v roku 1968 skupinu Deep Purple, kde pôsobil v rokoch 1968-1975 a potom neskôr v rokoch 1984-1993.

História tohoto zoskupenia začína vo februári 1968, keď sa v anglickom Hertforde Chris Curtis, bývalý bubeník skupiny Searchers, rozhodne založiť kapelu a začína okolo seba zhromažďovať hudobníkov.

Tak vznikla kapela Roundabout, ktorá je považovaná za tzv. embryo skupiny Deep Purple. Jej zloženie: Ritchie Blackmore - gitara, Jon Lord - klávesy, Dave Curtis - basová gitara, a Bobby Woodman - bicie. Už pri prvých spoločných skúškach bolo jasné, že Ritchie sa určite neuspokojí s tým, že má byť len členom v sprievodnej kapele pre ďalšieho excentrika, ktorými boli 50.a 60. roky doslova preplnené.

Po krátkom čase sa skupina rozpadá a Ritchie Blacmore s Jonom Lordom sa vydávajú na turné po Škandinávii s novým spevákom Rodom Evansom, basgitaristom Nickom Simperom (ex Johnny Kid and the Pirates a bubeníkom Ianom Paiceom. Na ich prvom spoločnom koncerte 20. apríla 1968 si dali meno Deep Purple.
Skupina sa rýchlo preslávila piesňou Hush, ktorá ako singel obsadila v US rebríčku 4. miesto. Následný album z názvom Shades of Deep Purple, sa dostal až do Top 25. V decembri 1968 vydala skupina ďalší singel - prepracovaný hit Neila Diamonda Kentucky Woman, ktorý bol taktiež úspešný.

Tretí album s jednoduchým názvom Deep Purple Third Album nepriniesol žiadny úspech; navyše zbankrotovala firma Tetragrammaton, ktorá produkovala albumy skupiny. Na základe tohto neúspechu boli prizvaní Ian Gillan a Roger Glover, ktorí nahrali skúšobnú skladbu "Hallellujah"; následne kapelu opustili Evans so Simperom.

Prvý album, ktorý nahrali so skupinou Gillan a Glover bol Concerto for Group and Orchestra. V tejto zostave (Blackmore, Glover, Gillan, Lord a Paice) boli nahrané historické nahrávky Deep Purple in Rock, Fireball, Machine Head a Who Do We Think We Are?, ktorý bol poznačený dlho pretrvávajúcou krízou medzi Blackmoreom a Gillanom. Nemožno zabudnúť ani na koncertný album 70. rokov Made in Japan, ktorý je spolu s koncertom skupiny Uriah Heep - Live in January z roku 1973 považovaný za najlepšie živé nahrávky 70.-tych rokov.

Po koncerte v Japonsku Gillan ohlásil svoj odchod od skupiny. Spolu s ním však odišiel aj Roger Glover, ktorý sa neskôr dal na producentskú dráhu. Po tomto odchode väčšina fanúšikov myslela, že je to bude znamenať koniec skupiny. Deep Purple si však dali inzerát, že zháňajú speváka a kapela si vybrala muža, ktorý pracoval ako predajca obuvi v Anglicku, Davida Coverdalea. K nemu sa pridal aj basový gitarista a spevák od skupiny Trapeze Glenn Hughes.
Príchodom týchto mužov sa zmenil štýl Deep Purple. Prvý album z názvom Burn bol prelomový, avšak jeho pokračovanie albumom Stormbringer už pre Ritchieho Blackmorea nebol zaujímavý. Značný odklon od hudby Deep Purple k soulu, funku, ktorý mali na svedomí Coverdale a Hughes, zapríčinil odchod Ritchieho Blackmorea zo skupiny. Spolu z muzikantmi skupiny Elf založil skupinu Rainbow, ktorá predtým robila Deep Purple predskokanov.

Skupinu tvorili okrem Ritchieho Ronnie James Dio - spev, Craig Gruber - basová gitara, Micky Lee Soule - klávesy a Gary Driscoll na bicie. Avšak všetci traja po nahratí prvého albumu Ritchie Blackmore's Rainbow kapelu opustili. Na miesto bubeníka sa posadil Cozy Powell, ktorý u Rainbow vydržal až do roku 1980. Basovú gitaru obsadil Jimmy Bain a za klávesy nastúpil Američan Tony Carey. V tejto zostave nahrali svoj druhý album Rising, a ku koncu roka 1975 sa vydali na prvé turné skupiny. V tejto zostave vydali aj živú nahrávku On Stage, po ktorej Ritchie vyhodil Baina. Nahradil ho bývalý basový gitarista Uriah Heep Mark Clarke. Avšak už pri nahrávaní nového albumu Long Live Rock 'n' Roll spolu s Careym skupinu opustil. Na miesto klávesáka sa posadil Kanaďan David Stone z menej známej skupiny Symphonic Slam. Dlho nemohol Blackmore zohnať kvalitného basového gitaristu, a po neúspešnej snahe stiahnuť nazad do kapely Jimmyho Baina, nahral väčšinu basovej gitary na album on sám. V troch skladbách ("Gates of Babylon", "Kill The King" a "Sensitive to Light") ho nahradil austrálčan Bob Daisley. Po vydaní albumu a následnom svetovom turné v rokoch 1977-78, sa Blackmore rozhodol výrazne zkomerčniť hudbu Rainbow. Chcel skončiť z tzv. tajomnými a stredovekými témami. Dio z týmito zmenami nesúhlasil, a kapelu opustil.

Blackmore chcel nahradiť Dia Ianom Gillanom, avšak ten na oplátku chcel aby mu Blackmore išiel hrať do Gillan bandu, takže tento zámer nakoniec neuspel. Po sériách konkurzov získala skupina nového speváka, Grahama Bonneta (ex-Marbles). Powell zostal, avšak Daisleyho a Stonea nahradili klávesák Don Airey, ktorý je v súčasnosti stálym klávesákom skupiny Deep Purple a basový gitarista Roger Glover. Nová zostava nahrala album Down to Earth, ktorý priniesol skupine prvý komerčný úspech hitmi "All Night Long" a cover verziou od Russa Ballarda "Since You've Been Gone". Bonnet mal silný hlas, avšak chýbal mu Diov hlasový rozsah. Posledným výstupom Cozyho Powella v skupine Rainbow bol výstup na festivale "Monsters of Rock" v Castle Donningtone v Anglicku. Powellovi nesedel až príliš pop metalový zvuk skupiny. Krátko nato skupinu opustil i Bonnet.

Ďalší album nahral v úlohe speváka Joe Lynn Turner (ex-Fandango) a bubeník Bobby Rondinelli. Joe Lynn Turner sa k skupine pripojil ešte za pôsobenia Grahama Bonneta. Väčšina skladieb na novom albume Difficult to Cure boli zložené duom Blackmore-Glover a nahrané, čakalo sa iba na speváka. Titulný song z nového albumu bola verzia Beethovenoej Deviatej Symfónie. Album taktiež obsahuje gitarový kúsok zložený duom Blackmore-Airey "Maybe Next Time". Avšak najúspešnejšími hitmi z tohoto albumu sa stali rock 'n' rollová vypaľovačka "Can't Happen Here" a skladba napísaná Russom Ballardom "I Surrender". Práve táto skladba sa stala najväčším hitom kapely v jej histórii. Umiestnila sa na 3. mieste v Británii a na 27. mieste v USA.
Avšak ani po tomto úspechu neostal v skupine kameň na kameni. Tentoraz skupinu opúšťa klávesák Don Airey, ktorý dostal ponuku hrať pre Ozzyho Osbourna. Do skupiny prichádza len 20-ročný klávesák David Rosenthal, ktorý bol zameraný viac klasicky. V tejto zostave (Blackmore, Turner, Glover, Rosenthal, Rondinelli) nahráva skupina album „Straight Between The Eyes“ vydaný v roku 1982. Tento album je žánrovo ucelenejší ako jeho predchodca. Najväčšími hitmi sa stali skladby Stone Cold, Death Alley Driver a Power. Skupinu po ukončení turné opúšťa bubeník a na jeho miesto prichádza mladý a neznámy Chuck Burgi. Vychádza album „Bent Out Of Shape“ s hitmi Can't Let You Go a Street Of Dreams. Posledne menovaná skladba bola v USA zakázaná, pretože ukazovala hypnózu. Posledný koncert kapely bol 14. marca 1984 v Tokiu, v hale Budokan, kde Ritchie Blackmore zahral svoju verziu Beethovenovej Deviatej symfónie spolu s Japonským symfonickým orchestrom.