Radový rodinný dom
Radový rodinný dom (iné názvy: radový dom, rodinný dom v radovej zástavbe, alebo ľudovo rodinný dom v radovke) je spôsob bytovej výstavby, keď sú rodinné domy postavené podľa rovnakého plánu, radené hneď vedľa seba a majú spoločné nosné steny alebo požiarne steny so susedným domom. V porovnaní s bytovými domami ponúkajú viac súkromia, alebo dokonca záhradu, v porovnaní so samostatne stojacimi rodinnými domami sú energeticky úspornejšie, zaberajú menej miesta a tým umožňujú vyššiu hustotu osídlenia nakoľko medzi nimi nevzniká voľná plocha.
Výhody - zníženie realizačných a prevádzkových nákladov na inžinierske siete a komunikácie.
Nevýhody - zvýšená obtiažnosť vytvoriť vhodnú dispozíciu, keďže radové domy majú možnosť orientácie miestností len k dvom svetovým stranám, nakoľko sa z dvoch strán dotýkajú vedľajšieho domu bez možnosti vytvorenia okien. Pri radových domoch nie je možné zabezpečiť zvukovú a optickú pohodu tak, ako pri samostatne stojacom rodinnom dome - tento nedostatok je možné eliminovať vhodným urbanistickým a dispozičným riešením – výškovou členitosťou, uskakovaním jednotlivých sekcií a podobne.
Opis
Radový dom predstavuje kompromis medzi blokovou alebo panelovou výstavbou v meste a samostatne stojacim rodinným domom. Radový rodinný dom patrí medzi skupinové formy rodinnej zástavby, ktorá rieši rozpor medzi nárokmi obyvateľov na bývanie a požiadavkami na hospodárnosť pôdy. Vzniká radením rodinných domov vedľa seba, so spoločnými štítovými alebo požiarnymi stenami.
Radením domov tesne vedľa seba sa minimalizujú hlavné slabiny samostatne stojacich domov, ktorými sú vysoká energetická náročnosť stavby so štyrmi ochladzovanými stenami a problémy so situovaním domu na pozemku a s umiestnením okien na bočných stenách tak, aby sa dodržali potrebné vzdialenosti od susedného domu. Na druhej strane sa pri radových domoch obmedzuje orientácia vnútorných priestorov len na dve svetové strany – do ulice a do dvora, čo môže byť náročné na presvetlenie a odvetranie niektorých priestorov vo vnútri dispozície.
Bývanie v radovom dome sa kvalitou približuje bývaniu v samostatne stojacom dome, svojím výzorom však pripomína bytové domy.
V závislosti od spôsobu radenia jednotlivých domov môže byť radová zástavba:
- riadková rovná s veľkou hĺbkou dispozície,
- riadková rovná s pozdĺžnou dispozíciou,
- riadková uskakovaná s hĺbkovou alebo pozdĺžnou pravouhlou resp. kosouhlou dispozíciou,
- radová zástavba s uhlovými pôdorysnými formami,
- výškovo diferencovaná reťazová zástavba – charakterizovaná striedaním dvoj a jednopodlažných sekcií.
História
Predchodcom radových domov bola jednotná zástavba ulíc a námestí, príkladom môže byť Place des Vosges (1605-1612) v Paríži: jednotné nájomné domy okolo námestí so zeleňou a veľmi obmedzenou premávkou. Radové domy v modernom slova zmysle, však vznikli ako sociálne bývanie pre nemajetných a zamestnancov. Príkladom je sídlisko Fuggerei, ktoré v roku 1521 pre chudobných občanov Augsburgu postavil bankár Jakob Fugger.
V Anglicku má označenie Terraced house širší význam a zahŕňa aj jednotnú výstavbu činžových domov v uliciach miest. O rozšírenie výstavby radových rodinných domov sa zaslúžil najmä ekonóm a podnikateľ Nicholas Barbon po veľkom požiari Londýna (1667). S rozvojom sa spája aj škótsky architekt Robert Adam.
Na európskom kontinente sa začali v radoch už v 19. storočí budovať malé domčeky pre zamestnancov a robotníkov.
Aj v Česko-Slovensku sa stavali radové domy ako obytné kolónie pre zamestnancov a robotníkov z 20. rokov 20. storočia. Veľký rozvoj nastal pri obnove zničených miest po druhej svetovej vojne, keď sa stavali ako strohé kolónie s dlhými radmi domov, tak postupne aj komfortnejšie sídliská s obmedzenou dopravou, zeleňou, a často aj s dvoj - a trojdomami.
V súčasnosti sa radové domy stavajú na Slovensku vo veľkej miere v okolí veľkých miest napríklad Bratislava, Košice, Nitra, Trnava, Trenčín, nakoľko tento spôsob výstavby dovoľuje z minimálnej veľkosti pozemku vyťažiť maximum.
Veľmi populárne sú radové domy aj v Kanade, napríklad v Toronte. Prvý radový dom v USA bol postavený architektom Thomasom Carstairsom v roku 1820 v Philadelphii. V New Yorku, napríklad v Bronxe alebo v Brooklyne, sú radové domy komfortnejšie, preto v nich žijú bohatší ľudia strednej vrstvy.
V Malajzii a Singapure sú radové domy navrhnuté tak, že na horných podlažiach je obytná časť a dole je obchod, klub, materská škôlka. V niektorých miestach v týchto krajinách sú tiež využívané ako hotely a penzióny.
