Pustevny na Radhošti

Pustevny dostali svoje meno podľa miestnych pustovníkov, ktorí ich vyhľadávali pre odľahlosť od civilizácie. Podľa iných legiend sa na Radhošti nachádzalo kultové miesto starých Slovanov, uctievajúcich Radegasta, boha slnka, ohňa a pohostinnosti. V deviatom storočí sem mali nasmerovaný príchod misionári Cyril a Metod prinášajúci kresťanskú vieru.

Žiadna architektúra tu neexistovala ešte v roku 1890. Vzhľadom na atraktívnosť tohto miesta členovia frentštátskeho spolku Pohorská jednota Radhošť“, ktorý vznikol v roku 1884 ako reakcia na rozširovanie turistických aktivít a zriaďovanie sietí horských hotelov a ubytovní v českých horách, zakúpil pozemky a vybudovali sa tu prvé útulne.

• Dva hlavné objekty útulní Maměnka, Libušín
• Upravená stará pustovňa
• Zvonica
• Kolkáreň
• Letná telocvičňa Sokola
• Orientačné tabule

Stavby sa realizovali v rokoch 1897 – 1899 na objednávku Pohorskej jednoty Radhošť podľa návrhov architekta Dušana Jurkoviča a staviteľa Michala Urbánka. Išlo o turistické stavby, ktoré predpokladali použitie prírodných materiálov a citlivé začlenenie do prostredia. Išlo o tvorbu stavebného novotvaru, kde autor použil prvky a motívy miestnej stavebnej tradície primknuté k ľudovým staviteľským vzorom.

Priečelia budov

Stavby na Pustevniach vznikali podľa princípu skladania a kombinovania rôznych prvkov a motívov ľudového staviteľstva, pochádzajúcich z jednotlivých lokalít moravského Valašska a Slovenska. Výrazovú jednotu komponovaných diel podmieňovalo dodržanie logiky kompozičných väzieb medzi jednotlivými prvkami navzájom. Spoločným základom sa stal typ karpatského zrubového domu, charakteristický pre celú oblasť karpatského horského oblúka. K podstate architektonického tvaru slovanského domu prenikal Jurkovič štúdiom skladobných elementov, konštrukčných a kompozičných princípov v ich výtvarných prejavoch (situácia, dispozícia, hmotová skladba, nosné výrazové prvky ako základ jednoty celku).

• Pri návrhu ubytovne Maměnky Jurkovič uplatnil valašskú formu drevených ľudových stavieb. Pri tvorbe projektu Jurokvič hľadal analógiu stavebného typu budovy pre veľkorodinu a vo valašskom fojtstve. Základný pôdorys útulne bol daný. Pomenovanie Maměnka stavba dostala ako útulok pre ľudí dobrej vôle. Maměnka- zrodená z lásky k vlasti a duše ľudu.
• Zrubová stavba stojí na svahu na kamennej podmurovke tvoriacej terasu. Je vrstvená do výšky a korunovaná vysokými komínmi a vežičkou na spôsob slovanských drevených stavieb. Horné podlažie rozširujú pavlače, ktoré spolu s členitou strechou a vežou nad schodišťom dynamizujú objem v princípe blokovej zrubovej stavby. Jednotlivé jej prvky a detaily sú urobené verne podľa ľudových vzorov až do podrobností.
• Maměnka je z Jurkovičových radhošťských stavieb najbohatšie článkovaná a najživšie rytmovaná. Zo všetkých strán ide o veľmi zložitý obrys, podmurovka je pre sklon pôdy rôzne vysoká, zábradlie, pavlač a široko vypustené strechy sa lámu podľa pôdorysu. Z tvaroslovného hľadiska je stavba hravou skladačkou rozličných prvkov z bohatého repertoára karpatskej zrubovej architektúry. Pestrosť motívov však nezabránila architektovi dosiahnuť harmonickú celistvosť diela.

Blízko ubytovne Maměnka sa neskôr dostavala Jedáleň, spojená so staršou útulňou Libušín (prvý návrh z roku 1897, realizácia 1899). Architekt uplatnil čičmanskú formu. Prvý návrhu z roku 1897, zobrazuje priečelie komponované symetricky podľa ústrednej osi zdôraznenej vikierom s rozetou a vežou. Druhý návrh, realizovaný v roku 1899 zohľadňuje už existujúce stavby, jeho pôdorys pripomína jednoloďový kostol s transeptom, na ktorého čele je hlavný vstup. Vstupné priečelie je komponované asymetricky, architektonická hmota sa rozvíja pomerne členito. V porovnaní s Maměnkou však pôsobí zovretejšie, menej dynamicky. Aj tu ide o kombináciu kamennej podmurovky so zrubovou nadstavnou, kde Jurkovič ďalej rozvíja svoj „ľudový sloh.“ Prevzaté prvky však už transformuje a obohacuje spôsobom, v ktorom zreteľne cítiť ducha secesie. Potvrdzujú to motívy použité na rampe vstupného schodišťa (jeho základné línie a motív labute), pružné línie niektorých vyrezávaných detailov v exteriéri aj v interiéri stavby, rastlinné výzdobné motívy. Objekt je nižší a kompaktnejši ako Maměnka. Celkový výraz oproti Maměnke je menej rozihraný, je prísnejší a zovretejší.

Chata Libušín 3. marca 2014 vyhorela [1].

• Interiér útulne Libušín je vymaľovaný motívmi z ľudových legiend s mravoučnými nápismi a vybavený nábytkom, ktorý navrhol sám architekt. Drevené obklady stien a stropu secesnej reštaurácie Libušín sú ladené do modrých odtieňov. Historizujúce prvky sú potlačené. Inšpirácie masívnych a zdobených „barokových“ foriem ľudového nábytku doplnili podnety secesie s typickými vtáčími a rastlinnými motívmi. Počiatok tejto tendencie sa zračí už v návrhoch zariadenia pre jedáleň (návrh stola so stoličkami špecificky ľudovým spôsobom transformujúci secesný motív páva z roku 1897, návrh príborníka z toho istého roku, či návrh svietidla z roku 1899.)
• Jednotlivé architektonické prvky sú zrozumiteľné – architekt pri nich rozpráva príbehy. Výmaľba má dokonca „ národne – náboženské“ ambície. Autorom malieb zdobiacich interiér bol pražský maliar Karel Štapfer. Predlohou mu boli akvarely Mikoláša Aleša. K. Štapfer v jedálni Libušína vyhotovil štyroch zbojníkov na čele s Jánošíkom a spolu s nimi paradoxne dvoch „svätcov“ – sv. Václava a boha hory Radegasta. Slovanskú ideu si zachoval i bufet, prizdobený nielen deväťsilmi, mriežkami, rozetami, ľaliami ale aj ruskými motívmi odkreslenými z časopisu Mir iskusstva, ktorý práve vtedy začal vychádzať. Okolo stolu v jedálni je rozmiestnených sto vyrezávaných stoličiek. K unikátom patria aj secesné lustre D. Jurkoviča.

Teraz už sto rokov stará drevená stavba na Pustevniach projektovaná Dušanom Jurkovičom. Zdobia ju farebné ornamenty vyhotovené brnianskymi reštaurátormi Františkom Procházkom a Ivanom Popovom. Farebná výzdoba navrhnutá Jurkovičom sa nezachovala. Preto podľa pôvodných plánov tohoto architekta uložených v Slovenskom štátnom archíve v Bratislave bola zvonička v roku 1997 zrekonštruovaná a pokrytá novým šindľom.

Jurkovičovým stavbám hrozil v minulosti dvakrát zánik. Prvý, po druhej svetovej vojne, kedy Pohorská jednota Radhošt uvažovala s obnovou. K zbúraniu nedošlo iba vďaka zásahu autora. V neskorších rokoch boli stavby opustené a ich stav havarijný. Obrat nastal až po tom, čo pamiatky dostalo do správy Valašské múzeum v prírode v Rožňove. S obnovou pamiatok sa začalo až v roku 1995. Po štyroch rokoch, v roku 1999 mohla byť slávnostne znovuotvorená útulňa Libušín a v priebehu roka 2003 bola sprístupnená taktiež útulňa Maměnka. Areál Pustevní bol v dobe rekonštrukcie vyhlásený Národnou kultúrnou pamiatkou.

Pri rekonštrukcii objektu boli prevedené statické stavebné úpravy: zaistenie nosných konštrukcií prevedené pomocou oceľových tiahel, výmena schodiska, oprava krovových konštrukcií a výmena šindľovej krytiny. V interiéri bola prevedená tepelná izolácia, steny boli omietnuté. Výstavba sociálneho zariadenia je riešená ľahkými priečkami s minimálnymi zásahmi do pôvodných konštrukcií. Vodorovné izolácie, zdravotno-technické inštalácie, elektroinštalácia a inštalácia ústredného kúrenia boli prevedené s maximálnou šetrnosťou k pôvodným konštrukciám. Boli položené nové podlahové konštrukcie, keramické obklady a dlažby. Ďalej boli prevedené práce maliarske, natieračské a reštaurátorské.

Špeciálne farby pre nátery a ornamenty na fasáde dreveného Libušína pripravoval akademický maliar Jan Knor z Brna. Mohli sa používať len pri teplote medzi 15 – 20 °C a pri nízkej relatívnej vlhkosti vzduchu. Stav Maměnky bol dezolátny. Najprv sa museli spevniť základy celej stavby a postupne sa vymieňali i niektoré časti vonkajších stien, ktoré boli zhnité. Jednotlivé zariadenia interiéru, staré okná, obloženie stien, dvere, kovanie a ďalšie drevené predmety navrhnuté architektom Dušanom Jurkovičom boli opravené alebo vyrobené nové podľa pôvodných vzorov.

• Bořutová-Debnárová, D. : Dušan Samo Jurkovič – osobnosť a dielo. Bratislava, Pallas 1993
• Moravčíková, H. – Dulla, M. et all.: Architektúra na Slovensku Stručné dejiny. Slovart, Bratislava, 2005
• Dulla, M. – Moravčíková, H.: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Slovart, Bratislava 2002

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pustevny na Radhošti

• http://www.jurkovic.cz/