Posledný deň Pompejí

Pred samotným maľovaním však venoval veľkú pozornosť dokonalej príprave. Navštívil vykopávky antického mesta, starostlivo zbieral potrebné archeologické poznatky a dôverne sa zoznámil s popisom katastrofy, ktoré zanechal očitý svedok Plínius Mladší. V roku 1832 začal pracovať na veľkom, vyše šesť metrov dlhom plátne. Po jedenástich mesiacoch sústredeného úsilia dokončil svoj veľkolepý Posledný deň Pompejí a Rím užasol nad nevídaným pohľadom.

Už názov diela napovedá mnohé. Briullov zachytil na obraze pohľad do pompejskej ulice vo chvíli, keď vybuchol Vezuv, zem sa chvela, rúcali sa prepychové vily a chrámy a na zem padal popol so žeravou lávou. Obyvatelia mesta sa tiesnia na ulici a chcú sa zachrániť útekom. Ľudia však netvoria jednotný unikajúci dav, ale maliar ich člení na kompozične vyhranené skupiny postáv, ktoré majú svoje úlohy v tomto takmer divadelnom výjave.

Pravá časť sa skladá z niekoľkých utekajúcich postáv rozdelených do skupiniek, z ktorých zaujme jedna, kde vidíme očividného svedka skazy, Plínia so svojou matkou. Napriek utrpeniu, tvárou v tvár besniacemu živlu sa tu prejavuje ušľachtilosť ľudského ducha. Briullov z nich robí obetavých ľudí, ktorí sa snažia zachraňovať starých a slabších. Na zemi už ležia prvé obete katastrofy - v popredí mladá matka, ku ktorej sa túli jej malé vystrašené dieťa.

O obsahu obrazu však viac vypovedá jeho ľavá strana. Tu umelec sústredil postavy do jedného mohutného húfu, kde každá z nich má svoju charakteristiku. Všetci sa tisnú pred vchodom do ešte stojacej budovy. Uprostred davu je postava maliara s debnou maliarskych potrieb na hlave. Umelec tu v duchu renesančných zvyklostí, kedy sa maliar stáva súčasťou výjavu, zvečnil svoj autoportrét. Vedľa skupáňa, ktorý ešte s vypätím posledných síl zbiera rozsypané mince, do budovy uteká pohanský kňaz v bielom rúchu. V popredí tejto skupiny sa pod plachtou pred krupobitím lávového popola chúli mladá žena so svojím mužom a dvoma deťmi. Postave mladej ženy dal Briullov tvár svojej milenky Júlie Samojlovovej, ktorá mu bola modelom i na ďalších obrazoch.

Briullov však kladie dôraz na postavy v popredí tejto skupiny. Je tu matka s dcérami, ktoré v obavách dvíhajú svoj pohľad k blčiacemu nebu. Úplne vľavo je postava kresťana, ktorý beží s kadidlom a kalichom. Okrem toho, že ho Briullov idealizuje viac ako ostatné postavy, pretože on jediný ostáva pokojný v nastalom zmätku, má pre celkové podanie obrazu zvláštny, priam symbolický význam. Očami sa uprene díva na rúcajúcu sa protiľahlú budovu chrámu, z ktorej v ohnivých zábleskoch padajú k zemi antické sochy. Briullov tu cez postavu tohto muža symbolicky stvárňuje záhubu antického pohanského sveta, ktorý nahradí svet kresťanský.

Posledný deň Pompejí je významným medzníkom v dejinách ruského maliarstva. Nie je ani natoľko dôležité, že sa maliar na tomto diele vrátil k historickej udalosti a zachytil ju podľa svojich predstáv. Omnoho závažnejšie a pre ruské maliarstvo a umenie vôbec významnejšie je uznanie až nekonečný obdiv s akým sa toto dielo stretlo v Taliansku, krajine preslávených majstrov štetca. Mnohí významní umelci danej epochy sa pred Briullovovým dielom s úctou skláňali a vyslovovali neskonalý obdiv nad touto maliarskou „historickou epopejou“. Briullov takto vydobyl pre ruské umenie a ruských umelcov celosvetové a trvalé uznanie.

O dva roky po dokončení Pompejí sa Briullov vrátil z Talianska do vlasti, ktorá mu pripravila triumfálne privítanie. Viacerí z umelcov neváhali na Briullovovu počesť skladať velebiace ódy; sám Puškin zložil oslavné štvorveršie a básnik Baratynskij na úspech Briullovovho obrazu napísal:

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Posledný deň Pompejí

• Vl. Fiala, Ruské maliarstvo XIX. storočia, Tvar - výtvarné nakladateľstvo, Bratislava, 1952
• A. Gubarev, Ruské múzeum, Progress, Moskva, 1981