Pilát Pontský

Do úradu bol menovaný roku 26 po svojom predchodcovi Valeriovi Gratovi. Flavius Iosephus a Filón Alexandrijský ho vykresľujú ako tyrana a nepriateľa Židov, bez pochopenia pre ich zvláštne náboženské tradície, pretože nechal do Jeruzalema vniesť rímske zástavy, čo bolo vzhľadom k zákazu zobrazovať živé tvory provokáciou Židov. Židovské obyvateľstvo taktiež popudil, keď pri stavbe akvaduktu čerpal peniaze z chrámového pokladu. Pilátov brutálny postup voči Samaritánom nakoniec viedol k jeho odchodu – roku 36 bol nahradený Marcellom. Podľa Eusebia bol za Caligulovej vlády Pilát Pontský donútený spáchať samovraždu. Syn Herodesa Veľkého zaslal bratovi do Ríma list, v ktorom sa sťažuje na Pilátovu krutosť. Doslova píše, že Pilát pácha „neustále kruté popravy bez rozsudku“.

Podľa legendy sa Pilátova manželka volala Prokula. Pravoslávnou cirkvou je považovaná za svätú.

Roku 1961 bol v Cesarei Prímorskej nájdený nápis na bloku vápenca: „Obyvateľom Caesarei Pontský Pilát, prefekt Judska.“

Pilát Pontský je však známy predovšetkým ako človek, ktorý podľa kánonických evanjelií odsúdil Ježiša Krista. Pilátovo meno sa nachádza v starokresťanských vyznaniach viery, čo zapríčinilo vznik porekadla „Dostal sa tam ako Pilát do kréda“ (tj. nechtiac, náhodou, nečakane, bez vlastného pričinenia). Napriek tomu, že Pilát bol, na rozdiel od svojich kolegov, aktívnym tvorcom miestnych dejín, asi ťažko by vystúpil z „pokojného prítmia odbornej vedeckej publicistiky“, ak by nezastával v dejinách kresťanstva takú dôležitú (aj keď nie celkom pozitívnu) úlohu.[3]

Zmienky o jeho osobe môžeme v kánonických evanjeliách nájsť na miestach, na ktorých sa píše o Ježišovom súde a ukrižovaní (v každom evanjeliu je o ňom aspoň zmienka Mt 27,1-37; Mk 14,53 – 15,15; Lk 23,1-25; Jn 18,28 – 19,16). Vystupuje ako človek, ktorý odsúdi Ježiša Krista na veľké naliehanie ľudu. Ježiš bol podľa týchto prameňov odsúdený na dvoch súdnych pojednávaniach: prvé bolo židovské (pred židovským súdnym dvorom) a druhé rímske: pred Pilátom Pontským ako miestodržiteľom.[4] Kánonické evanjeliá zdôrazňujú, že jeho rozhodnutie bolo spôsobené nátlakom Židov na jeho osobu (napr. Jn 19,12 alebo Mt 27, 24: "Keď Pilát videl, že nič nedosiahne, ba že pobúrenie ešte vzrastá, vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil: "Ja nemám vinu na krvi tohto človeka. To je vaša vec!"" [5] - z toho vzniklo porekadlo "umývam si nad tým ruky", čo znamená "nenesiem za to vinu" [6]), pravdou však je, že v tej dobe mohol byť „.. iba na základe politického previnenia... vynesený resp. potvrdený rímsky rozsudok smrti.“[7] Väčšina zdrojov sa zhoduje v názore, že tento proces bol pre Piláta a jeho ďalšie pôsobenie zlomový.

Medzi apokryfmi vyčleňujeme tzv. Pilátovský cyklus, ktorý sa skladá z Rozprávania Jozefa Arimatejského (približne 2. st., je mladšie ako Nikodémovo evanjelium[8]^:315), Nikodémovho evanjelia a iných, kratších textov, ktoré pozostávajú z príbehov o Pilátových osudoch (medzi ne zahŕňame napríklad Pilátove listy – prvý a druhý, Správu vladára Piláta a texty o jeho potrestaní a smrti).

Nikodémovo evanjelium bolo písané grécky a delí sa na dve časti: Akty Pilátove s podnadpisom „Zápisy zo súdneho pojednávania nášho Pána Ježiša Krista, ktoré sa uskutočnilo za Piláta Pontského“ (doba vzniku je predmetom diskusií, pôvodná verzia mohla vzniknúť už v 2. storočí[8]^:318) a Kristov zostup do pekiel (keďže je Mária zvaná titulom theotokos, vznik sa predpokladá až po r. 431, kedy sa uskutočnil štvrtý ekumenický koncil v Chalcedone[8]^:319). Čo sa týka Pilátovho vystupovania, je podobné s kánonom, na niektorých miestach dokonca zhodné.

Pilátove listy preložené z latinčiny však dokladajú udalosti po smrti Ježiša, ktoré sa v kánone nevyskytujú. Prvý list (Epistula Pilati prior) bol pripojený k latinskej verzii Nikodémovho evanjelia ako jeho XXIX. kapitola[8]^:352. Druhý list pochádza najskôr až z 16. storočia.[8]^:367 Pilát v nich píše cisárovi (v originálnych textoch je spomínaný Claudius v liste prvom a Tiberius v druhom) a snaží sa vysvetliť udalosti spojené s vynesením rozsudku: ospravedlňuje svoje konanie a zodpovednosť zaň prenecháva na Židoch.

O smrti Piláta máme v textoch apokryfných evanjelií rozporuplné zmienky. Prvá sa nachádza v texte Potrestanie Piláta, ktoré pochádza z gréčtiny, je pravdepodobne odrazom východnej tradície a naväzuje na dokument Správa vladára Piláta - ten pravdepodobne pochádza z 5. storočia[8]^:361. Je možné, že tieto dva spisy napísal ten istý autor[8]^:368. Pilát v nej umiera sťatím hlavy (ako cisárov trest za odsúdenie Ježiša), avšak po zmierení s Bohom.

Druhá, nazvaná Smrť Piláta, je stredovekou legendou a nadobúda protipilátovské tendencie. Bola vydaná na základe rukopisu Ambros zo 14. storočia. Spoločným znakom je, že je Ježiš považovaný za ozajstného Božieho syna a preto musí byť Pilát potrestaný. V tomto spise sa tak však udeje násilným utopením v rieke.[8]^:315-377

Pilát je v niektorých starých východných cirkvách dodnes považovaný za svätého. V pravoslávnej cirkvi je však za svätú považovaná iba jeho manželka Prokula, keďže sa podľa evanjelií snažila Piláta od odsúdenia Krista odhovoriť.

Pilát Pontský predstavoval jednu z hlavných postáv v románe Majster a Margaréta od Michaila Afanasieviča Bulgakova.[9]

• Neznámá evangelia : Novozákonní apokryfy I. Ed. Jan Amos, Petr Pokorný. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 2006. 461 s. (Knihovna rané křesťanské literatury; zv. 1.) ISBN 80-7021-406-6.
• Märtin, Ralf-Peter, Pontius Pilatus: říman, jezdec, soudce, Brno: Nakladatelství Books - Bonus A AURUM 1998.
• Schäfer, Peter. Dějiny židů v antice od Alexandra Velikého po arabskou nadvládu. 1. vyd. Praha: Vyšehrad, 2003. ISBN 80-7021-633-6. s. 108-109.
• Thrilling, Wolfgang, Hledání historického Ježíše, Vyšehrad 1993, 137.
• www.sjl.wz.cz/fib.doc
• http://www.svatepismo.sk/suradnice.php?suradnice=Mt%2027,%2011-54