Pomník zavraždeným Židom Európy
Pomník zavraždeným Židom Európy (po nemecky: Denkmal für die ermordeten Juden Europas) je pamätník židovským obetiam holokaustu. Nachádza sa v Berlíne.
Pomník zavraždeným Židom Európy bol postavený na pamiatku zavraždených židov pod vládou nacionálneho socializmu. Dielo bolo vo výstavbe od apríla roku 2003 do mája roku 2005 v centre Berlína na ploche približne 13 100 m² neďaleko Brandenburskej brány. Autorom pomníka je svetoznámy architekt Peter Eisenman. Pomník bol 10. mája 2005 slávnostne otvorený a verejnosti sprístupnený od 12. mája toho istého roku. Len v prvom roku tento pomník videlo viac ako 3,5 milióna návštevníkov.
Výstavba
Pomník je postavený na zvlnenom podklade od 0,5 do 2 stupňov. Na tomto základe architekt paralelne umiestnil presne 2711 betónový kvádrov, rôznych výšok a hrúbok. Hrúbky týchto dutých kvádrov sa pohybujú od 150tich centimetrov vyššie. Výšky sú rozdielne od prízemných kvádrov až po kvádre ktoré dosahujú výšku 4,7 metra. Najťažší kus váži asi 16 ton. Betón je opatrený o špeciálny povrch ktorý vytvára zabezpečenie pred graffitmi. Pomník je tiež obohatený o zeleň, ktorú predstavuje 41 stromov. Zem je dláždená o rozlohe cca 13 100 m² a nachádza sa pod úrovňou niektorých susedných ulíc. Uličky ktoré sú vytvorené kvádrami majú šírku 0,95 metra a tak nie je vytvorený priestor pre prirodzený a pohodlný pohyb dvoch osôb vedľa seba.
- 2711 betónových kvádrov pravdepodobne nemá nijaký symbolický význam. Číslo len vyplýva z rozmerov miesta, ktoré architekt pre pomník vybral.
- Pomník má tiež podzemné priestory o rozlohe 930 m² pre veľké múzeum a miesta pre informácie. Skladá sa z výstavnej miestnosti (778 m²), prednáškovej miestnosti (106 m²) a kníhkupectva (48 m²). V múzeu sa nachádzajú mená všetkých obetí holokaustu.
Náklady
Na vybudovanie pomníka bolo potrebných 27,6 milióna eur a to z prostriedkov štátnej pokladnice. Stavba exteriérovej časti si vyžiadala 25,3 milióna eur a miesto informácie a múzea približne 2,3 milióna eur. Nadácia pod záštitou ktorej je pomník vedený, má ročný rozpočet 2,1 milióna eur a je financovaný zo štátneho rozpočtu ministerstva kultúry. Prevádzka stavby bola ročne podfinancovaná asi o 600 000 eur. Wolfgang Thierse, ako takzvaný predseda pomníka, sa zasadil o zvýšenie rozpočtu najmenej o 2,7 milióna eur ročne. Teda pomník si vyžadoval väčšie náklady na prevádzku ako bolo predpokladané. Nielen samotná prevádzka ako taká si vyžiadala väčšie financie, ale bolo to spôsobené aj tvorbou trhlín, ktoré vznikli na približne 400 kusoch betónových kvádrov. Pomník museli verejnosti uzavrieť a vykonať nevyhnutné sanačné opravy.
Vysvetlenie – pokusy
2711 kusov betónových monolitov pripomína náhrobné kamene. Majú predstavovať paralelu medzi pomníkmi a sarkofágmi. Staré hroby Židov, židovské cintoríny, totižto vytvárali katakomby ako napríklad „Olejové hory“ v Jeruzaleme. Takisto v dnešnej dobe Židia nepália sviečky ale úctu zosnulým vzdávajú ukladaním kamienkov na náhrobný kameň.
Židia boli počas 2 sv. vojny masovo upálení v koncentračných táboroch a následne ich popol rozsypali po poliach či riekach. Drvivej väčšine zosnulých nebolo dopriate hrobu či pomníka. Architekt svojim dielom takto dáva možnosť vzdať úctu všetkým zavraždeným a miesto pre spoločný posledný odpočinok. Tmavo sivá farba betónových blokov má pripomínať popol po zosnulých.
Zdanlivosť kolísajúceho priestoru má evokovať „pocit neistoty“.
Peter Eisenman : „ Rozmer a miera holokaustu tvoria každý pokus, prostredníctvom tradičných prostriedkov reprezentovať beznádejnú opovážlivosť ..... Náš pomník sa pokúša vyvinúť novú myšlienku nostalgickej spomienky.... Dnes môžeme minulosť pochopiť len cez manifestáciu súčasnosti....
Architekt Peter Eisenman toto miesto označil tiež ako „place of no meaning“.
Názory na dielo
Paul Siegel (bývalý prezident Ústrednej rady Židov v Nemecku) : „Aj keď pomník pre zavraždených Židov nepredstavuje žiadne autentické miesto, predsa dúfam, že tento pomník zasiahne srdce a svedomie každého návštevníka.“
Wolfgang Thierse (predseda spolkového snemu a. D.) : „Pomník nie je kamenným ukončením nášho verejného zaobchádzania s našou nacistickou históriou.“
Peter Eisenman (architekt – tvorca pomníka) : Som síce New York-čan, ale odo dneška je časť mojej duše stále tu v Berlíne.“
Adolf Munch (prezident berlínskej akadémie umenia) : „Zatiaľ sa cítim premožený a bezradný. Asi to tak má byť.“
Henryk M. Broder : „Pomník ..... Nasadí nové miery pre velikášstvo, gýč a slabomyseľnosť.“
Literatúra
- Ute Heimrod (Hrsg.): Der Denkmalstreit – das Denkmal? Die Debatte um das „Denkmal für die ermordeten Juden Europas". Eine Dokumentation. Philo Verlagsgesellschaft, Berlin 1999. (1300 Seiten starke Sammlung von öffentlichen Diskussionsbeiträgen auf dem Weg zum Denkmal, inkl. einer Dokumentation der Wettbewerbsentwürfe.)
- Jan-Holger Kirsch: Nationaler Mythos oder historische Trauer? Der Streit um ein zentrales "Holocaust-Mahnmal" für die Berliner Republik. Böhlau-Verlag, Köln 2003 (= Beiträge zur Geschichtskultur 25). ISBN 3-412-14002-3
- Claus Leggewie, Erik Meyer: "Ein Ort, an den man gerne geht". Das Holocaust-Mahnmal und die deutsche Geschichtspolitik nach 1989. Carl Hanser Verlag, München 2005.
- Hans-Ernst Mittig: Gegen das Holocaustdenkmal der Berliner Republik. Karin Kramer Verlag, Berlin 2005.
- Hans-Georg Stavginski: Das Holocaust-Denkmal. Der Streit um das "Denkmal für die ermordeten Juden Europas" in Berlin (1988-1999). Schöningh Verlag, Paderborn 2002.
- Holger Thünemann: Holocaust-Rezeption und Geschichtskultur. Zentrale Holocaust-Denkmäler in der Kontroverse. Ein deutsch-österreichischer Vergleich. Schulz-Kirchner Verlag, Idstein 2005. ISBN 3-8248-0381-X
- Karen E. Till: The New Berlin. Memory, Politics, Place. University of Minnesota Press, Minneapolis/London 2005.
- Christian Saehrendt:„Information beeindruckt mehr als Kunst. Eine Umfrage unter Schülern nach deren Besuch des Holocaustmahnmals“. In: Frankfurter Allgemeine Zeitung 23. Januar 2007.
